Prečítal som snáď vtedy všetky romány od Remarque, ale Traja kamaráti sa nám páčili najviac. Už len symbolický názvom, boli sme tiež traja kamaráti, vlastne ja, kámoš Zajo a jedna baba.
Ja som robil vtedy v jednom centre voľného času a on študoval v Prešove. Zarábal som už peniaze, tak som niekedy pozval do nejakej krčmičky. On bol špecialista na Hlavu XXII od Josepha Hellera a pravidelne ohuroval spoločnosť tým, že ju skoro celú vedel naspamäť. Citoval z nej tie najzaujímavejšie pasáže.
Ona obdivovala moje „čaplinovky", tak som volal staré bagandže, ktoré som vtedy nosil po starom dedovi. Našiel som ich na povale medzi starými haraburdami. Keď sme sa prvýkrát stretli tak sme vypili asi 20 zelených a sem-tam sme aj spadli pod stôl.
Bolo to divoké, ale zároveň aj nádherné obdobie života plné kamarátstva, dobrodružstva, bláznivého opojenia životom. Písal som po krčmách básne a často sa mi stalo, že som ich neznámym ženám recitoval a mal som úspech. Keď mi zverejnili prvú báseň Sny šialencov v rubrike Vademecum Jozefa Urbana v Mladých rozletoch. Vtedy Zajo prešiel celé Námestovo, každému najprv báseň prečítal a vysvetlil, že je to poriadna pecka.
V centre voľného času som objavil starú 8 mm kameru. Chodili sme po krčmičkách a natáčali dokument, teda náš prvý dokumentárny celovečerný film. Nemali sme ale natiahnutý film, každého sme presvedčili, že sa ideme zúčastniť prestížneho dokumentárneho festivalu amatérskych filmov v Hamburgu. Povedali nám niečo na kameru, čo považujú za najdôležitejšie vo svojom živote. Chceli sme prekročiť Severný pól, zájazd na Severný pól s potvrdením o jeho prekročení organizoval časopis Amavet,.
Ona mala veľké komplexy, že má malé prsia, vždy keď sme sa stretli traja, tak sme jej ich
museli chytiť. Ja za jeden, Zajo za druhý prsník a skonštatovať či jej podrástli. Odvtedy jej začali rásť, boli naozaj exkluzívne fajné akurátne dlaňovky.
Potom ako zomrel spevák Karel Kryl, zorganizovali sme asi dva, alebo tri ročníky Stretnutia s Karolom Krylom. Spievali sme na terase pred jednou pivárňou Čajkou v Námestove jeho pesničky. Nazvali sme tie stretnutia - príliš hlučnou samotou. Pomohli sme si názvom knižky od Bohumila Hrabala.
Postupne ako čas plynul tak sa všetko zmenilo, bohémstvo nás prešlo. Každý sme išli svojou cestou, navzájom sme na seba zabudli, postupne to z nás vyprchalo. Ani dnes snáď nežijeme nejaké nudné životy, na iných koncoch palice a sveta Aj keď sme sa už pár rôčkov spolu takto v trojke nestretli. No spomienky na Troch kamarátoch od Remarqua však zostali.
Z rozmlácenýho kostela,
v krabici s kusem mýdla
přinesl jsem si anděla
polámali mu křídla..
Díval se na mě oddaně,
já měl jsem trochu trému,
tak vtiskl jsem mu do dlaně
lahvičku od parfému..
Ref. : A proto prosím věř mi
chtěl jsem ho žádat
aby mi mezi dveřmi
pomohl hádat
co mě čekáa nemine..
co mě čekáa nemine..
