Zelená krv - spomienky hájnikovho syna

Písmo: A- | A+

Milo Urban sa narodil v roku 1904 a detstvo prežíval so súrodencami Ferkom a Marienkou uprostred lesa, v hájovni ako z rozprávky, nie div, že príroda v jeho románoch vonia, šumí, hýri farbami.

Rovne pod nimi mu boli blízke, vzácne a predsa nekonečne vzdialené. Prvé cesty ho viedli do okolitých obcí Rabče a Rabčíc, no v tých časoch viedli do Rabčíc len krkolomné chodníky. Otec vtedy vytiahol z pajty bričku, zapriahol koníka Pejka, ktorý bol popri ovse chovaný na sladkom mlieku, stváral hotové divy fŕkal, hudroval v cvale, Poľanou vydával všelijaké zvuky, za ktoré by sa inde hanbili. Otec si pred cestou dlho naprával golier, pritom sa potil, často ho škrtil a pritom si aj zabasomoval, strhol mašľu a bác s ňou o zem. Pejko potom doháňal, čo on zameškal na nepodarenom golieri. Veľkou otcovou pýchou boli plavé fúzy, vykrúcal si ich, pestoval a zázračný viedenský držiak ich mal ešte zdokonaliť. Urban čas svojich školských čias strávil v Zázrivej u starých rodičov. V Párnici ho čakalo vzrušujúce prekvapenie - železničná stanica. Ľudia vtedy cestovali len raz do roka a žili takí, čo za celý život neprekročili chotár rodnej obce. V tých časoch sa bežne čakalo dve tri hodiny na stanici a vôbec to ľuďom nevadilo. Nadväzovali sa srdečné rozhovory, vymenili sa správy, celoživotné skúsenosti, kým sa dostali do Tvrdošína dozvedeli sa toho veľa.

Milo Urban ako chlapec (vpravo) so svojou mamkou, bratom Ferkom a sestrou Marienkou. V pozadí horáreň pod Babou horou.
Milo Urban ako chlapec (vpravo) so svojou mamkou, bratom Ferkom a sestrou Marienkou. V pozadí horáreň pod Babou horou. (zdroj: Net)

Babča zo Zázrivej, rada rozprávala príbehy o strašidlách. Na Dušičky v prednej izbe nechýbal chlieb a nôž. Prezradila vnukovi, že v takej noci chodia duše nebožtíkov k rodinne domov, sadajú si k stolu a ukrájajú si chlieb. Čítanie a vlastné úvahy mali na jej prirodzenú inteligenciu zrejme dobrý vplyv. Vynikala rozvahou, zdravým úsudkom, ak bolo treba riešiť nejaké zamotané problémy, či už rodinné, alebo v dedine, dedinčania prichádzali za ňou. A vedela dobre poradiť. Nerozčuľovala sa, nepodliehala náladám ani prvým dojmom. Často pritom vytiahla spoza pece fajočku, pokojne ju napchala tabakom, pripálila a po prvých dymčekoch sa zahľadela kamsi do zeme. Dobrá rada - vyvierajúca z bohatých životných skúsenosti a z hlbokého presvedčenia na ktorom malo zásluhu aj usilovné čítanie, pestované vo veľkom temer do posledných dni života. Bola aj znamenitá rozprávačka. Vedela do najmenších podrobností vyrozprávať a kde uznala za vhodné, aj pridať. Nielenže rozprávala po celé večery, ona ich aj nútila, aby prečítané vyrozprávali vlastnými slovami. Babča, ak bolo treba, vedela si pomôcť nielen kuchynskou slovenčinou, ale i „guralčinou“, hoci ju cudzí pokladali za zlátaninu. Na jej slová si spomenuli, keď ich raz tma chytila pri Slanej vode, museli si vtedy dávať pozor, aby nezablúdili a nedostali sa do zradných močarísk, ktoré okolie Slanej vody priam oplývalo. Po ceste si spomenuli na jej rozprávanie o svetlonosoch, na ohavu, ktorá im práve na tejto ceste preletela ponad hlavu. Na kadejaké „šodelka“ a podobné obludy už neverili a nemali z nich strach. Rodilo sa v nich presvedčenie, že človek sa len potiaľ bojí, kým mu nič nehrozí a keď je „v tom“ niet času na strach. Neskôr chodili spolu s bratom Ferkom do školy do Oravskej Polhory, kde bývali u jednej pani pani domácej. Učila ich Jolana Czitós s manželom, ich priezvisko znelo priam exoticky. Jolana často hrešila svojho syna Petra a malého Urbana chválila, že vyrastal v horách, medzi medveďmi a vlkmi, a nikdy mu ani na um neprišlo tak vystrájať. Jej syn zanovito mlčal a potom zase z nenazdajky niečo vyparatil.

Babia hora.
Babia hora. (zdroj: Medard Slovík)

Bez štvornohých kamarátov by im hájnickým deťom v nekonečných lesoch bývalo smutno, najmä v nedeľu, keď rodičia odišli do dediny. Na kilometre ďaleko nebolo živej duše, všade len les, mlčanlivé zelené hlbiny. Hlavne, keď pršalo, muchy poletovali, čo si s takým dňom počať? V tom im padli oči na psa Zahraja, Dolesa alebo Hektora, na mene nezáležalo, lebo psých kamarátov mali viac. Stačilo sa pozrieť naňho a v duši sa rozvidnelo. Mali aj mestského psa Cézara, ktorý keď si sadol na chodník, tak reval, sťaby ho z kože drali. „Ona potvora hnusná, plakal doslova ako človek, ako decko opustené materou,“ spomína Urban v knihe Zelená krv. Napríklad pred Lapajovými nádhernými zubákmi posvätná palica musela ustúpiť do kúta. Jeho najväčšou náruživosťou bolo voziť sa. Len čo nejaký voz pred hájovňou zastal, už bol na ňom. Zakaždým si sadol k furmanovi, hoci len kúsok, tam pri ňom sa oddával rozkošiam cestovaniu. Ísť bez neho do Námestova nejestvovalo. Láska je zlá choroba, ak si ju človek nevie osedlať, usmerniť a zaradiť do života. Na takú neosedlanú, neusmernenú lásku však nedopláca len človek, ale aj zviera. Krásavec pes Šuhaj sa dal na takúto zradnú cestičku. Nepoznal mieru, nesnažil sa tlmiť dravú náruživosť a strašne na ňu doplatil. Azda mu pridalo aj to, že bol naozaj krásavec. Urbanovci ho mali veľmi radi, lebo aj doma si zastaval svoje miesto. Nebrechal zbytočne, keď sa ozval svojim, ťažkým, zamatovým hlasom, bezpečne vedeli, že sa blíži neznámy človek. Ale keď prišiel jeho čas lásky, všetko ostatné ustúpilo. Ako pijan remeslo zavesil na klinec, hájovni sa priam vyhýbal a Milo a jeho otec boli preňho vzduchom. Keď bol vyfintený, vyleštený, vystieral sa a túžobne zakňučal pošiel kamsi do dediny. Stratil sa aj na štyri dni. Úspechy v láske mal očividne veľké. Ale, keď sa vrátil, bola z neho hotová ruina. Ani len žrať sa mu nechcelo. Zaliezol do sena a spal na jeden dúšok aj tri dni. Šuhajove zážitky skončili tragicky, raz sa z dediny dovliekol s hlbokou ranou v boku, skosilo ho už na druhý deň. Spoločne s otcom vykopali krásavcovi hrob a aby líšky nemali k nemu prístup, privalili ho ťažkým kameňom.

Milo Urban z mladých čias
Milo Urban z mladých čias (zdroj: Net)

Jeho ďalšie štúdia pokračovali na Gymnáziu v Trstenej, učili ich aj dve staršie učiteľky z Čiech. Jedna z nich profesorka Kosátková povedala, že Ján Hus sa narodil v Husinci. Chlapčiská na hodine sa uškŕňali, jeho spolužiak Rudolf Dilong, z ktorého sa po rokoch vykľul úspešný slovenský básnik sa nahlas zasmial. Pani profesorka pozrela naňho a vyčítavo opýtala: „Proč se smějete Dilongu?" - "Lebo je to smiešne, pani profesorka“, odvetil prostoducho. Ona ho však potichu a celkom pekne usadila – „Ale proč? Všichni jsme se někde narodili ne? Někdo v Husinci, někdo v Hladovce a někdo třebas v Zabidově." To už sa všetci svorne zasmiali a išlo sa ďalej. A keď Husinec, po druhýkrát prišiel do reči, nikto sa už nesmial. Urbanová prvá láska nemala dlhé trvanie, kradla mu čas, odvádzala pozornosť od učebníc, na druhej strane dávalo to, čo mu nijaká škola a nik z dospelých nemohol dať. Vzpružovala myseľ, cibrila cit, učila hľadať v nánose kdejakých schém, nanucovaných priam diktátorský zhora, čosi večne živé a krásne. Nepovedal, že učila: "Nie, vtedy ešte len naznačovala, že život bez poézie, bez vzrušenia a očakávania je iba tupé vegetovanie, smutná povinnosť s tragickým koncom a že to máme vedieť nie v sedemdesiatke, nad hrobom, ale už na prahu života. Rozkvitnutí, so všetkými predtuchami a nádejami, ktoré môžu povzniesť a skrášliť naše pozemské putovanie. Hej, poézia, o ňu išlo.“ Dievča bolo vlastne len akousi anténou, ktorá ho bezprostredne spájalo so životom a krásou tohto sveta, pretože poéziu možno vnímať len cez takéto antény. Potreboval vzduch, slnko a radosť zo života, trochu úprimnosti, ľudskej krásy a hrejivej človečiny. Z Trstenej prestúpil na Gymnázium v Ružomberku a tam zistil, že nie je bezvýhradným pánom svojho osudu. „On je ako rozbúrené more. A ty plávaš zo všetkých síl a dúfaš do poslednej chvíle, alebo klesneš bez nádeje na dno, prv než ti je čas. Veď koľkí utonuli. Ale koľkí sa zachránili v poslednej chvíli,“ konštatuje Milo Urban v Zelenej krvi. Mal takú dobrú vlastnosť, že vo chvíli, keď sa iných zmocňovalo zúfalstvo, v ňom akoby sa prehodila výhybka: upriamil sa na komickú stánku svojho položenia a vedel sa celkom dobre na nej zabávať. Nakoniec prišiel na izbu aj ten chýbajúci ôsmy veselý neposedný prváčik Vendko Vojtaššák, Oravec zo Zákamenného, ktorému ani na um neprišlo banovať a už vôbec plakať za domovom! Bolo ich teda akurát po dvoch na jednu posteľ. V Ružomberku zažil prvé stretnutia s básnikmi, napríklad s redaktorom študentského časopisu Vatra a začínajúcim básnikom Augustínom Načinom Borinom. Celý svoj voľný čas trávil čítaním kníh, ako prvý sa mu do rúk dostal Vajanský. Doslova ho hltal. A nielen z umeleckej stránky. Zaujala ho väzba viet, všímal si zvraty a čo mu bolo nové, to si vypísal v nádeji, že sa mu to takto raz podarí dosiahnuť jazykovú dokonalosť. 

Hviezdoslavova hájovňa
Hviezdoslavova hájovňa  (zdroj: Medard Slovík)

V tých časoch kúpele Slaná voda patrili k Rovniam, pri nich bola hájovňa: „Nie Paľko naozaj! Prenocujme u hájnika Müllera. To je nebezpečné, oponoval Urbanovmu otcovi ujček Floro. No on vybuchol, snažil sa prekonať vietor, koník Pejo sa strhol. Poslušne vošiel do vody. Ujček Floro ho chcel zadržať, postavil sa v saniach, naslepo stiahol po opratách, no akosi sa pootočil, musel vyskočiť a stihol zachytiť už iba mamku, ktorú bola tiež v saniach a vyskočila za ním. Ocitli sa po kolená vo vode, ale to už bolo vedľajšie. Sane s otcom i koňmi zmizli v temnej múťave a potom už len počúvali úlomky najrozličnejších hlasov: „Čosi ako zúfalé zjojkanie, ako bolestné zaryčanie koňa, potom ľahostajne, mŕtve hlasy rozbesneného potoka. Paľko, hej Paľko? Čo je s tebou? Hej! Ozvi sa! Nič. Nik sa neozýval len potok hučal na zbláznenie a nerázovitý, hlučný vietor v rozličných obmenách niesol jeho hlas čiernou nocou,“ spomína Milo Urban. Na Petra- Pavla by sa bol dožil 61 rokov. Chystal sa už do penzie, ako zdatný chlap robil si vedno s nimi všelijaké plány do budúcnosti, lenže bezohľadná smrť spravila cez ne čiaru. „Tvrdý, smelý, do posledného dychu verný ochranca zeleného kráľovstva pod Babou horou, zmierený so všetkým, ležal teraz nehybne v prednej izbe. Naokolo ticho : pošepky padali nevyhnutné slová, bez hlasu sa plakalo, iba čo svák Vedel v kuchyni náhlivo hobľoval dosky na truhlu,“ opísal spomienky na otca Milo Urban. Iní hájnici už pred odchodom do penzie dostali drevo i postavili si domec. Urbanov otec sa z domom neponáhľal, hrozilo im, že sa jedného dňa na druhý ocitnú bez strechy nad hlavou. Kto ich prichýli? Kde nájdu vhodné prístrešie, nad tým si lámal hlavu mladý skoro už 16 ročný Urban. Tieto existenčné problémy vyriešil až mamín sobáš, znovu sa vydala. Dôležité čo človek s nasadením všetkých síl dobehne, ulomí, utrhne, ale čo vládne, čo mu stačí, s čím sa vie uspokojiť. Preto, keď Urban, kvôli otcovej smrti veľa v škole zameškal a zistil, že doháňať štúdia je nad jeho sily, hodil len rukou, mysliac si: „Len si choďte bračekovci. A veľa šťastia! Ja pôjdem tak, ako Boh dá a ako mi bude vôľa.“ Spomenul si, že redaktor Vatry Augustín Náčin-Borin ešte pred Vianocami ho navádzal, aby sa pokúsil niečo napísať. Usalašil sa vo vedľajšom dome – v škôlke, kde domáca bola správkyňou, a po odchode detí, vo veľkom pokoji začal svoj sizyfovský zápas s tým, čo sa tak ľahko nazýva literatúra. „Bil som sa sám so sebou aj s inými. Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec, že ak sa nepodám, raz ich prebrodím a tam, kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.“ Povzbudený prvými úspechmi trochu porozmýšľal a zrodila sa fantastická myšlienka napísať román: „Dám sa do písania. Písal som deň, dva, tri, týždeň. Prestávky? Iba toľko, čo som odbavil svoje kredencionárské povinnosti, zhltol raňajky, obed a večeru. Sotva som ich mal za sebou a v sebe, sadol som opäť k stolíku a opäť písal.“ Písal celé noci, spolubývajúci sa tvárili chápavo a žičlivo, ale čo si o ňom mysleli, určite mu začalo preskakovať. Dal mu symbolický názov Tiene, po dlhom otáľaní napokon začal na pokračovanie vychádzať v časopise Slovák, zásluhou spisovateľa Ignáca Grebáča-Orlova. Za honorár, čo dostal za Tiene, dal si u ružomberského krajčíra ušiť nové šaty. V nich slobodný ani vták, bez predsudkov a bez strachu zo zajtrajška – vykročil do života, ktorého sa ľudia okolo neho toľko báli.

(Spracované podľa knihy Zelená krv - spomienky hájnikovho syna od Mila Urbana) 

Skryť Zatvoriť reklamu