Moja stará mama, ako poeuva na jar spev vtáeikov
Keď som išiel do školy, spievala mi pesničku. „A išiel synček do sveta a míňali sa leta a vo svete sa naučil, ako sa voľne lieta."
Vždy, keď mi ju spievala tak mi bolo nejako smutno, že raz vyrastiem a naše cesty sa rozídu. Bol som malý chlapec a už vtedy som si uvedomoval, že starké sú tie najlepšie stvorenia na svete.
Na o potom som vyrástol, ťahalo ma to do sveta, bol som niekoľkokrát v Škótsku. Keď som odchádzal, prisnil sa mi sen. Ako starká omdlela pri piesku za cestou a spadla na zem a potom ju neznáma ruka z neba zase zodvihla na nohy a v tom sne som len počul, že choď do sveta a ničoho sa neboj.
Tak som išiel a zažil som, to čo som predtým nezažil. Vôňu diaľav, dobrodružstiev a nádherné rána v zátokách pri mori. Svet sa zdal byť nádherný a keď som sa vracal po určitom čase, nejako sa mi ani nechcelo.
Zdal sa mi ten svet v ktorom som predtým žil nejako malý pre mňa. Prišiel som o týždeň neskôr, ako som mal. Zastavil som ešte v Prahe na spiatočnej ceste. Starká ma každý večer vyzerala a v to ráno, keď som prišiel, vyskočila z postele a strašne ma objala. Ako som sa začal vybaľovať, tak do polhodiny dostala mozgovú porážku.
Mal som dosť peňazí a dosť času na to, aby som mohol zostať pri nej a pomôcť jej. Chodil som za ňou každý deň do nemocnice a najprv to nevyzeralo dobre, nevedela vôbec rozprávať. Len jedinú vetu: „Otče náš ktorý si na nebesiach." To bola posledná veta ktorú povedala pred mozgovou príhodou.
Doktori nám hovorili, že už asi nebude nikdy rozprávať, že nervové zakončenia sú riedke na mieste v mozgu, kde sa nachádza centrum reči. No pomaly, ako si opakovala svoju vetu, sa jej slovník začal rozširovať. Starká sa postupne vyhrabala z pod lopaty, začal chodiť, smiať sa. Stala sa sebestačnou, uvarila si, prešla na záchod. No a keď bolo treba, tak som s ňou zašiel k lekárom na kontroly.
Často som ju zobral na výlet, nechodila už tak ako predtým, ale pomalším tempom. No zašli sme kdekoľvek. Raz v Zubrici v Poľsku sme boli spolu v skanzene starej poľskej dediny. Sedeli sme pod brezami a príjemne nás ovieval vietor. Bol to okamih zázrakov. Zarozprávali sme sa a strážnik zamkol múzeum, odišiel niekam preč a nás nechal napospas osudu.
Starká mi navrhla, aby som ju pretlačil cez plot, pozeral som sa na vysoký plot, nezdalo sa mi, že by sme to zvládli. No starká mala beťárske sklony a tak ma nahovárala, že je to lepšie, ako v múzeu stráviť celú noc. Už, už by ma bola prehovorila, no v tom sa objavil strážnik a pustil nás von.
No tento rok v zime dostala pásový opar. Pomaličky sa z neho dostávala, zase som pri nej stál a snažil som sa jej pomôcť. Dnes starkú našla mama na zemi. Mama mi volala, že starká asi zomrela, po polhodiny mi volala znovu. Doktorom sa podarilo oživiť jej srdiečko. Leží v ťažkej kóme na áre. Neviem, či ma ešte objíme tak ako to len ona vedela.
Vždy mi hovorila, že je strašne fajn, keď ťa má kto objať. Bojuje teraz o život, držím jej palce, aby ešte zostala medzi nami. A ak sa už s ňou budem musieť rozlúčiť, tak jedno som sa od nej naučil, že ľudia ktorí sú si naozaj v živote blízki, ktorí sú priateľmi, ti nikdy nezomierajú, žijú v mysliach ďalšej generácie.
