Korene môjho rodu

Písmo: A- | A+

Ja posledný z mužského rodu našej rodiny Slovíkovej chcem vyrozprávať v krátkosti zaujímavý príbeh svojho rodu. Začnem začiatkom 19. storočia mojou praprapra starou mamou Veronikou Klinovskou (1806-1867) rodenou Vlček.

Starý rodinný dom Slovíkovcov na kopci.
Starý rodinný dom Slovíkovcov na kopci. (zdroj: Z archívu)

Priviezli ju do Rabčic s veľkou garderóbou a bedňou plnou zlatých dukátov. Pochádzala zo šľachtickej rodiny z Podsklia, dnes je súčasťou Poľska. Zobrala si za muža najbohatšieho gazdu Klinovskeho. Čo ju presne do Rabčíc privialo, to už dnes nevieme. Praprapra babka mala aristokratické spôsoby a k ľuďom pristupovala povýšenecky, až kruto. Pravidelne bila svojich paholkov. Často si rozkázala služobníctvu škrabkať pred spaním chrbát paličkou. Keď mala zlú náladu tak ich obvinila, že ju naschvál škrabú na nesprávnych miestach, vtedy použila svoju palicu a zlomila ju na dotyčnom. Ľudia ju preto nemali veľmi v obľube a stalo sa, že im aj niekto porozbíjal okná v noci. No robila aj záslužné činy, dala peniaze na výstavbu kostola. Za to si potykala s miestnym farárom a prvá lavica v kostole bola vyhradená pre ňu a jej rodinu. Vo Vyšnej Zubrici bol založený skanzen orawskej dediny, začiatky tohto prvého múzea v povojnovom Poľsku pod holým nebom siahajú do minulosti 30. rokov 20. storočia. Vtedy ctihodní potomkovia richtárskeho šľachtického oravského rodu Moniakovcov odovzdali v prospech štátu zvyšnú časť dedičského majetku. Boli to Joanna Latiakova rodená Vlčková a jej brat už natrvalo žijúci v Budapešti Alexander Latiak. 

Na fotke sú sprava priateľka Anny Márie dedovej sestry, Anna Mária, pradedo Augustín Slovík, stará mama Helena s mojou mamou Martou a manželom Albinom.
Na fotke sú sprava priateľka Anny Márie dedovej sestry, Anna Mária, pradedo Augustín Slovík, stará mama Helena s mojou mamou Martou a manželom Albinom. (zdroj: Archív autora)

Na jej hrobe je napísané: „Milostivej pani Veronike Klinovskej rodenej Vlček, súčasťou pomníka je panna Mária, ktorá drží v rukách plátno na ktorom je zobrazená hlava Ježiša Krista. Deti sa jej roztratili po svete, zmienka je, že jedno žilo až v Budapešti. Na gazdovstve zostala jedná dcéra Angelika Klinovská (1848 – 1898), žila v druhej polovici 19. storočia. Zobrala si za muža slúžiaceho paholka Jana Slovíka (1884 – 1921) z Rabče. ktorého si jej mama obľúbila a iba on jej vedel urobiť po vôli. Bol pracovitý, šikovný, do všetkého sa vyznal, najmä do gazdovstva. Angeliku musel poriadne očariť, keď si zobrala muža zo služobníctva. Podľa všetkého žila s manželom v zhode, do kostola nosievala veľké klobúky, ktoré si nechávala posielať z Ameriky. Celkovo sa inakšie po pánsky obliekala, ako sa vtedy nosilo na dedine. Ďalším mojim predkom je pradedo Augustín Slovík (1881-1957), neskorší richtár v obci Rabčice, prapra dedo, aj pradedo boli richtármi. K jeho náplní práce patril aj urbár, meral zoťaté drevo z Babej hory a zo Slanej vody, potom ho predával v dnes už zatopenej Slanici pri Námestove. Mal zvyk, keď drevo dobre popredal, tak vošiel do krčmy a už v dverách oznámil krčmárovi, že kupuje všetku pálenku a poháre zaplatil dopredu. Ako pil pálene s chlapmi, tak aj hádzal všetky poháriky o zem. Zvykol sa domov doviesť autom, čo bolo v tých časoch na dedinské pomery nezvyčajné. 

Stará mama Elena
Stará mama Elena (zdroj: Archív autora)

Za manželku mal Annu Vronkovu, často mu tie prehrešky vyčítala, pri každej príležitosti mu ich pripomínala. Sama však bola veľmi lakomá a chladná k manželovi, neprejavovala mu ani kúsok lásky a z tých pohnútok on robil také veci. Aj keď boli bohatí, zamykala pred ním špajzu a nedala mu ani najesť. Pradedo Augustín bol v dedine veľmi obľúbený pre svoju dobrosrdečnosť a veľa ľuďom aj finančne pomohol, keď mali dlžoby, tak im ich odpustil, čo sa manželke veľmi nepáčilo. Pre jej lakomosť a povýšeneckosť chudobní ľudia, ktorí dreli na ich majetku, nedostali ani poriadne najesť a o zaplatení ani nehovoriac, prekliali náš rod až do siedmeho pokolenia. Anna zomrela za zvláštnych okolností, išli zvážať seno z lúky Isep, sedela vo voze a kobyla, ktorá bola veľmi divoká náhle preskočila cez potôčik, prababku vyhodilo z voza a zlomila si väzy, ale ešte žila. Odviezli ju do nemocnice do Ružomberku, ale na zaplatenie jej liečenia museli predať niekoľko kráv, ležala tam ešte týždeň a zomrela vo veľkých bolestiach. Hospodáriť zostal syn Albín Slovík (1923 – 1963) so sestrou Annou Máriou a paholkom, sestra bola však učiteľkou, učila v Podvlku, ktoré vtedy patrilo Československu. Druhá sestra Valika už bola vydatá a bývala na začiatku obce u svokrovcov. Albínovi chýbala ženská ruka doma, aj na poli a tak sa vybral na pytačky so švagrom do susednej dediny Oravská Polhora. Priamo do Vorčákovcov, kde mali na vydaj slobodnú dievku Elenu.

Moja mama Marta v starej záhrade z detských čias.
Moja mama Marta v starej záhrade z detských čias.  (zdroj: Archív autora)

Tá však mala iného nápadníka financa, skôr sa jej páčil švagor, ako málovravný Albín, jej otcovi sa však pozdával a zdôvodňoval to tým, že bude gazdinou na grunte. Neustále do nej húdol až nakoniec privolila a tak sa do troch mesiacoch vydala. Svadba v Rabčiciach na kopci, kde bývali bola tichá a smutná, lebo stále spomínali iba na nebohú mamku. Potom všetko popratali pivo, mäsa a koláče, stará mama nevedela, kde to dali. Keď sa pýtala manžela, že aj ona chce niečo z toho, čo zostalo z hostiny, tak jej povedal, že sa to už všetko zjedlo. Neskôr sa stal Albin predsedom Miestneho národného výboru v Rabčiciach. Vášnivo miloval lyžovanie a zvykol sa spúšťať dolu briežkom na veľkých saniach. Stará mama spomínala, že raz ju zobral na sánkovačku, keď bola zem prikrytá snehom a zamrznutá. Spustili sa, nabrali poriadnu rýchlosť a vyhodilo ich to do vzduchu, pristali v jaseňoch, sane sa rozpoltili na polovicu a stará mama pristala na zemi. Na tele mala niekoľko odrenín a odvtedy sa na také niečo už nedala nahovoriť. S Albínom mala tri deti, najstaršia Bernadeta zomrela vo veku dvoch rokov u starých rodičov v Oravskej Polhore, Martu moju mamu a syna Ivana, ktorý sa oženil a má dve dcéry Evku a Janku. No 20. júla 1963 jej manžel tragicky zahynul.

S dedom Jozefom Trstenským na malinách.
S dedom Jozefom Trstenským na malinách. (zdroj: Archív autora)

Moja stará mama sa znovu vydala do roka a do dňa za učiteľa Jozefa Trstenského z Trstenej. Prišiel učiť do Rabčíc, ale nakoľko nebola postavená bytovka pre pedagogický zbor, ubytovali ho u nej, k dvom súrodencom ešte pribudol nevlastný brat Juraj. Moja mama sa nevydala, ale ako slobodná mamička porodila mňa Jozefa Medarda, pomenovali ma Jozef, ale nakoľko som sa narodil na Medarda, mám oficiálne uvedené dva mená v dokumentoch. Môj otec Viliam Šubjak je už nebohý, mám po ňom jedného nevlastného brata Andreja Kutláka, momentálne žije v Prahe. Tento príbeh môjho rodu mi vyrozprávala stará mama Elene a jej zase svokor Augustín Slovík. 

Skryť Zatvoriť reklamu