Nádhernú alej popri ceste do Rabčíc dlhé roky lemujú krásne, urastené brezy. Dnes však, kvôli budovaniu kanalizácie, padajú jedna za druhou k zemi. Kanalizáciu v obci nepochybne potrebujeme, o tom niet pochybností. No kompetentní by mali hľadať také technické riešenia, ktoré tieto stromy zachránia aj pre ďalšie generácie.
Ničenie prírody je veľmi bolestivé. Namiesto toho, aby sme prírodu rešpektovali, máme pocit, že ju musíme ovládať. Všetko má pritom svoju dušu – strom aj rastlina. Krásne to vystihuje aj báseň Ranená breza od Márie Rázusovej-Martákovej. Zamyslime sa aspoň nad úryvkom z nej:
Mesiačik veľký, zlatistý bozkával brezu na listy: „Brezička, breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba, otriasla slzy zo seba, pritisla lístky ku perám: „Mesiačik, druh môj ... umieram!“
Tieto dojímavé verše presne vystihujú realitu dnešných dní v našom chotári. Keď idú cyklisti či chodci po ceste do Rabčíc, tieto stromy ich doposiaľ príjemne osviežovali. Čoskoro tam však namiesto živých stromov nezostane nič, len rozpálený asfalt.
Klenot, na ktorý zabúdame
S každým jedným výrubom pritom prichádzame o viac než len o obyčajné drevo. Breza patrí medzi naše najznámejšie listnaté stromy, no na jej liečivé účinky a všestranné možnosti sa dnes trochu pozabudlo.
V minulosti pritom patrila medzi klenoty ľudového liečiteľstva. Rôzne jej časti – listy, púčiky, kôra či miazga – sa odpradávna využívali na liečbu kožných problémov, hojenie rán alebo na jarné očistné kúry.
Nedovoľme, aby zmizli z nášho chotára
Zmodernizovať obec sa dá aj s ohľadom na prírodu. Stačí len chcieť, hľadať alternatívne trasy pre výkopy a nepostupovať tou najjednoduchšou, no zároveň najkrutejšou cestou.
Práve rešpekt voči živému svetu dnes chýba. Všetci sme súčasťou jedného celku a jediná cesta je porozumieť si a obnoviť alej, ktorú nám všetci závideli, výsadbou nových briez.
