Už ste niekedy rozmýšľali nad tým, ako alebo vďaka komu ste prvý krát pričuchli k alkoholu? Niekoho možno ponúkli ešte v detstve na nejakej oslave pohárikom šampanského rodičia, inému dal z pálenky odpiť počas šibačky dobrosrdečný strýko, ale väčšinou každý z nás zažil prvú opicu s kamarátom či v rámci nejakej partie. A tu je môj súkromný rebríček najväčších alkoholických expertov, s akými som sa počas svojho života stretol. Na popredné priečky sa katapultovali nielen vďaka výkonom v ich márnom a vopred prehranom boji s metlou ľudstva, ale najmä pre nesmiernu a nenapodobiteľnú schopnosť sa vynájsť v každej situácii a vedieť vtipne zareagovať na akúkoľvek otázku či slovný atak.
Bronzová priečka:
Do tajov pitia alkoholu, teda presnejšie lacného ovocného vína - čuča ma ešte v prvom ročníku strednej školy spolužiak s prezývkou Eso, ktorú právom dostal pre svoje mimoriadne schopnosti zvládnuť počas jedného posedenia v krčme U Slováka enormné množstvá piva kombinovaného s borovičkou. Marí sa mi, že počas stredoškolského štúdia to s chlastom prehnal len raz, keď v Karlovej Vsi spadol z lampy pouličného osvetlenia, zlomil si ruku a udrel hlavu. "Chcel som vymeniť žiarovku. Nesvietila," tvrdil prekvapeným lekárom na pohotovosti. Ako jeden z mála ľudí dokázal v praxi zrealizovať aj ten starý - známy a dosť nechutný fór. Keď ho raz jeden štamgast poprosil, aby mu postrážil nedopité pivo s tým, že ide na záchod. Keď videl, že Esovi sa na pivo, na ktorom ešte nestihla ani pena opadnúť, zbiehajú slinky, tak preventívne povedal: "Ale nepi mi z toho piva, ja som si doňho napľul." Keď sa týpek vrátil z hajzla, tak mu s pokojom Angličana zahlásil: "Neboj sa, nikto ti z neho neodpil, aj ja som ti do neho napľul."
Strieborný medailista:
Počas pôsobenia v jedných dnes už neexistujúcich novinách patril k mojím kolegom bývalý učiteľ matematiky Jaro N., ktorého zase poznali azda všetci pravidelní návštevníci známej bratislavskej kaviarne Galéria, kde sa často zvykol zdržať až do záverečnej a potom ešte pokračoval v pitkách na nám neznámych miestach, takže občas do práce trochu meškal a nie vždy bol v optimálnom stave. Šéfovia mu to väčšinou ticho tolerovali, až na jeden prípad, keď sa v redakcii neukázal tri dni po sebe a dostavil sa vysmiaty až na štvrtý deň. "Kde ste boli?" skríkol naňho šéfredaktor, keď ho zbadal na chodbe. "Zaspal som," odvetil Jaro. "Ale vy ste neboli v robote tri dni! Môžete mi vysvetliť, čo to malo znamenať?", pýtal sa ďalej poriadne vytočený nadriadený. "A ako som mal prísť do roboty, keď som spal? To by som sa najskôr musel zobudiť a vstať, ale to sa mi podarilo až dnes," zakontroval mu Jaro, na čo všetci svedkovia ich rozhovoru vybuchli do obrovského rehotu. Šéf sa radšej otočil na podpätku a odišiel do svojej kancelárie, inak by sa na tom jeho vysvetlení musel asi smiať tiež.
A zlato získava:
Titul najväčšieho a najpohotovejšieho pijana 20. storočia získava Pišta Huta, prezývaný Ficko. Toho azda najlepšie poznali viacerí bratislavskí muzikanti, ktorým občas pri koncertoch pomáhal nosiť aparatúru, takže by sa dal označiť aj za akéhosi technika. "Boha veď tie bedne sú ťažké jak môj život," vravieval často vlasatý chlapík s okuliarmi, ktorému oveľa lepšie než práca šlo popíjanie v krčmách. Bol povestný tým, že ešte nemal dopitý jeden strik a už si pýtal druhý, hoci bol väčšinou bez koruny. V krčme U mamuta raz prosil kamaráta, aby mu doložil na pivo. "A koľko?" opýtal sa dotyčný. "Čo ty nevieš, koľko stojí pivo?" Samozrejme, že keď sa už väčšina osadenstva výčapov stala jeho sponzormi, tak ho začali hecovať, aby im aj on niekedy zaplatil: Fifa však zatiahni dnes voľačo... "A čo ti zatiahnem? Zips na nohaviciach?" Podobný odpis hodil aj na ďalšiu výzvu, aby niečo objednal na svoj účet. "No a čo som ja jebal Zoju Kosmodemjansku?" Ale absolútnym vrcholom je pre mňa jeho hláška: "Ty mi zober pivo a ja ti zoberiem cigaretu."
