Bolo zaujímavé, že v prvom momente som túto krutú realitu vo svojej hlave najskôr odmietol akceptovať. Začal som presviedčať sám seba, že to nie je alebo nemôže byť pravda. Volal som svojim dvom blízkym príbuzným a pýtal som sa ich, či náhodou u mňa neboli - či sa niečo nestalo. Teda napríklad to, že si tam zabuchli svoje kľúče a museli dať nasilu otvoriť moje dvere a momentálne sú niekde v obchode a kupujú nový zámok. Sestra ani strýko mi však toto moje zbožné prianie nenaplnili a tak som pochopil, že je asi naozaj zle a budem musieť zavolať políciu. Predstavte si, že som v prvej chvíli vôbec nevedel, či mám vyťukať na mobile 02/158 alebo +421158 alebo len 158 a ukázalo sa, že C bolo správne! Pani na ústredni mi povedala, že ku mne pošle hliadku, až bude voľná. Trvalo to asi 30 minút. Prišli dvaja uniformovaní policajti, ktorým som musel ísť otvoriť vchodovú bránu, pretože my máme z oboch strán dverí tzv. guľu a to práve preto, aby nebolo pre neznámych ľudí, ktorí sa nejakou náhodou či so zlým úmyslom dostanú do nášho vchodu, také jednoduché z neho odísť. A už vôbec nie s televízorom v náručí, ako sa to stalo približne pred dvoma rokmi, keď doteraz neznámi páchatelia vykradli byt susedov. Starú pani vtedy poslali do spálne skontrolovať či netečie radiátor a zatiaľ jej trochu preriedili obývačkovú stenu. V tejto súvislosti by ma celkom zaujímalo, kto asi v pondelok pustil do domu zlodejov, ktorí navštívili moju domácnosť. Je niekoľko možností: buď zazvonili na domáci telefón s tým, že idú k niekomu na návštevu (tvrdenie, že roznášajú reklamné letáky alebo noviny by asi neobstálo, pretože na tie už máme schránku, kam sa dajú vhadzovať aj z ulice), alebo majú diplikát kľúču od našej brány, prípadne je pre nich hračka otvoriť nezamknutý vchod, keďže sa vedia v pohode dostať aj cez zamknuté dvere bytu. Teda cez tie moje sa určite pokúšali prejsť, čo mi najskôr potvrdili policajti, ktorí prišli ako prví obzrieť miesto činu. Krátku chvíľu ešte vo mne tlela nádej, že sa im ich nepodarilo odomknúť, ale privolaný zámočník mi ju definitívne zhasol. Dvere sa mu podarilo otvoriť za dve sekundy šraubovákom a v priebehu ďalších pár chvíľ bolo jasné, že dlhoprstí u mňa boli. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. V obývačke boli pootvárané všetky skrinky a z nich povyťahované krabice, všade sa válali papiere a rôzne veci. Ani som si nikdy neuvedomil, že ich až toľko mám. Ešte väčší šok ma čakal v spálni. Tu boli zase pre zmenu pootvárané všetky šuflíky na pracovnom stole, z ktorého mi zmizlo v podstate len zopár drobností, ale pritom tie najcennejšie veci - notebook, digitálny fotoaparát, cestovný pas a nejaké valuty. Samozrejme, že najviac ma mrzel ten počítač, pretože som v ňom mal uložené stovky fotografií zachytávajúcich rôzne nevšedné či pamätné okamihy môjho života, ale hlavne dve rozpísané knižky, ktoré som plánoval ešte tento rok dokončiť a vydať. Ten človek, čo u mňa bol, mi neukradol len laptop za nejakých 30-tisíc korún, ale s ním aj tri roky mojej práce. Cítil som sa tak bezmocne a zúfalo. K pohode mi nepridali ani reči dvoch nenápadných pánov z kriminálnej polície. Tí si pred susedmi z nášho poschodia schuti zanadávali na súčasnú legislatívu, ktorá podľa nich chráni páchateľov trestnej činnosti, pretože súdy často pustia na slobodu aj nimi dolapených a usvedčených zločincov. Ako posledný do môjho vykradnutého bytu prišiel ešte policajný technik, ktorý sa snažil získať nejaké odtlačky prstov, ale z jeho márnej snahy a sklamaných pohľadov som usúdil, že hľadanie nebolo úspešné... A tak napokon na policajnej stanici, kam ma previezli v novom služobnom automobile KIA, kde som sa cítil sám ako nejaký vrah či zlodej, keďže zadné sedadlá boli od predných oddelené mrežou, zobral odtlačky prstov aj mne, aby sa mohlo ukázať, že ešte aj ten jeden, ktorý našiel na dverách patril mne. Nedúfam veľmi, že tie veci ešte niekedy uvidím a bol by malý zázrak, keby mi nepozvaní návštevníci mojej domácnosti boli ochotní vrátiť aspoň obsah môjho computera, ktorý nemôže mať pre nikoho iného väčšiu cenu ako pre mňa. Škoda, že som si to uvedomil až tak neskoro... Na celej nepríjemnej záležitosti som našiel jediné pozitívum. Zlodeji mi ukradli notebook, ale nechali bicykel. Asi mi chceli naznačiť, že by som leto nemal presedieť za počítačom, ale si čo najčastejšie vyraziť na dvoch kolesách niekam do prírody. Ak sem dlhšie nebudem nič písať, tak viete kde asi som...
P.S. Nekúpi niekto pripojenie na internet?
