Stál tam a usmieval sa na mňa tak, ako tolen on dokáže. Nikdy neviem, čo si vlastne o mne myslí, ale bojím sa ho toopýtať a vlastne ani neviem, či by som sa to naozaj chcel dozvedieť. „Ahoj,“ pozdravil som ho ako prvýa on mi ticho odpovedal. Obzrel som sa za seba a videl, že prichádzanaša 201-ka. Nastúpili sme, chytili sa tyče a opýtal som sa ho, čo má dnesv pláne. „Nemôžem hovoriť, odišiel mi hlas,“ zašepkal, čím naštartoval môjmonológ, ktorý s malými prestávkami trval až dovtedy, kým sme nevystúpili.On sa po celý čas na mňa len chápajúco pozeral a občas prikývol na znaksúhlasu, veď ako by mi aj mohol v niečom protirečiť, keďže nemal hlas. Keďsme kráčali vedľa seba po chodníku, tak som zahlásil: „To mi nikto neuverí, až mu poviem, že ma dnes do práce sprevádzalanjel.“ Myslím, že sa mi ho tým podarilo rozveseliť, hoci viem, že to nebolonajoriginálnejšie. Musí to asi dosť často počúvať od ľudí, ktorí ho poznajú,ale čo už... Ja som hrdý, že patrím tiež medzi nich. V budove, kde obajapracujeme sa naše cesty rozišli. To som ešte netušil, že osud nás eštev ten istý deň dá dohromady, aby sme boli priamymi svedkami maléhozázraku. Možno ste už o tom prípade počuli. Petrovi Nagyovi niektovykradol auto. Zmizla mu kožená taška, v ktorej mal rôzne osobné veci, alenajmä notes s notovou partitúrou a v ňom popísané texty budúcichpesničiek. Peter vedel, že vytvoriť ich znova je prakticky nemožné a takdal do novín výzvu, že tomu, kto mu ho vráti, dá odmenu 50-tisíc korún.Netrvalo dlho a do redakcie zavolala pani, že jej švagor – bezdomovecNagyovu tašku našiel v kontajneri. Dokonca neďaleko pošty, pred ktorou samu doteraz neznámy páchateľ vlámal do auta. Samozrejme, že ju chcel skutočnémumajiteľovi vrátiť a mne pripadla tá milá povinnosť, aby som to okradnutémuspevákovi oznámil a sprostredkoval ich stretnutie. Celé to bolo veľmimilé. Bezdomovec Imro, ktorý je z Košíc sa snažil dlhovlasému Prešovčanovipripomenúť ich prvé stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1982v Bratislave, ale jasné, že dlhodobá pamäť v tomto prípade fungovalaiba u jedného zainteresovaného. Nebudem to už dlho naťahovať, veď ajkoniec asi dobre poznáte. Imrich odchádzal spred petržalskej vlakovej stanicespokojný s desiatimi päťtisícovými bankovkami vo vrecku, Peter Nagy nasadol do svojhostrieborného terénneho Mercedesu a odfrčal viditeľne šťastný, že poctivosťna Slovensku ešte nevymrela a ja s Vladom Anjelom sme sa vrátili doroboty s dobrým pocitom, že občas môže aj bulvár ľuďom pomôcť...
P.S. A ešte som chcel poďakovať.
1. Imrovi za to, že bol v pravý čas nasprávnom mieste.
2. Vladovi Anjelovi za super fotky.
3. Peťovi Nagyovi za obrovský darčekový kôš,ktorý nám ako prejav vďačnosti poslal do firmy a samozrejme aj Pánu Bohuza to, že nielen mne, ale nám všetkým poslal v ten deň do cesty anjela...
