Písal sa rok 1995 a s kamarátmi sme si leto spestrovali tým, že sme chodili po slovenských dedinách hrávať hodové futbalové zápasy. Vždy sme do nášho mužstva zavolali nejaké hviezdy – hercov, spevákov alebo športovcov, aby sme boli ako team atraktívnejší pre ľudí a prišli vo veľkom počte. Pred zápasom v Dolných Orešanoch mi volal Miro Šatan a pýtal sa, či by mohol zobrať hrať aj svojho kamaráta – hokejistu Pavla Demitru z Dubnice. Síce som ho vtedy ešte nepoznal, nakoľko hrával v zámorí niekde na farme, ale súhlasil som, veď každý, kto vládal behať, bol vítaný. Stretli sme sa na parkovisku pri futbalovom štadióne trnavského Spartaka a Demitra spolu so sestrou Monikou prifrčali na červenom šporťáku, ktorým vzbudil medzi ľuďmi mimoriadny rozruch. Zápas proti miestnym starým pánom sme odohrali v dresoch Slovana Bratislava a zvíťazili sme aj vďaka Demitrovi a Šatanovi 5:2. Vďaka Paľovi bolo pred i po zápase poriadne veselo aj v šatni a odvtedy sme sa kamarátili a stretávali najmä počas leta na tenisových turnajoch hokejistov alebo iných príležitostiach. Keďže Demitra bol všestranný športovec, tak sa raz dokonca nechal nahovoriť, aby reprezentoval Slovensko na hokejbalových majstrovstvách sveta, ktoré boli v Bratislave. Aj tam sme ho boli s kamarátom Matúšom povzbudiť a po zápase mi dokonca venoval svoju hokejku, ktorú som síce nikdy nemohol využiť, lebo hrám na opačnú stranu, ale odložil som si ju ako vzácnu relikviu.
V roku 1996 už totiž opäť vďaka Šatanovej intervencii hral Paľo Demitra na MS vo Viedni a odvtedy bol viac-menej stabilným členom reprezentačného mužstva SR. Ak nemal klubové povinnosti v NHL, kde hrával za St.Louis Blues, Los Angeles Kings, Ottawu, Minnesotu Wild či Vancouver Canucks, tak vždy rád prišiel pomôcť Slovensku na majstrovstvá sveta. A keď v roku 2002 chýbal vo Filcovej zlatej družine, tak si medailovú chuť prišiel napraviť o rok neskôr na MS 2003 do Helsiniek a bol to práve on, kto rozhodol o našom víťasztve v súboji o 3. miesto nad Čechmi, keď dal víťazný gól na 4:2 medzi nohy Vokouna po prihrávke (koho iného?) Miroslava Šatana. Paľo Demitra bol hráč, ktorého by u susedov na Morave nazvali „hračičkár“. Mal neuveriteľne rýchle ruky a dovolil si na ľade nevídané veci. Pri spomienke na ZOH 2010 sa nám všetkým asi vybaví samostatný nájazd, pri ktorom prekonal a zároveň zosmiešnil brankára Bryzgalova, čím zariadil v základnej skupine nečakané víťazstvo Slovenska nad Ruskom 2:1. Demitra žiaril aj v ďalších zápasoch a bol asi najlepším útočníkom nielen nášho celku, ale na olympiáde vôbec. K absolútnej spokojnosti mu chýbala azda už len medaila. Napokon sme totiž prišli aj o bronz, keď sme v zápase o 3. miesto podľahli Fínsku 3:5, hoci sme viedli 3:1.
Možno aj preto tak veľmi chcel spolu so svojími spoluhráčmi a kamarátmi, akými boli Handzuš, Šatan, Nagy, Bartečko, Gáborík, Hossa a iní dosiahnuť pre Slovensko ešte jeden veľký úspech – získať cenný kov na MS 2011, ktoré sa konali prvýkrát v histórii u nás – v Košiciach a Bratislave. Nepodarilo sa, no Paľo by bol posledným, komu by sa niečo vyčítalo. Práve naopak. Snažil sa, aj keď sa jemu ani ostatným nedarilo tak, ako sme si všetci predstavovali. Napriek celkovému neúspechu našich hokejistov na svetovom šampionáte sa po poslednom zápase s Dánskom na chvíľu zabudlo na všeobecné sklamanie a ľudia pripravili Paľovi priam dojímavú rozlúčku, pri ktorej sa viacerým priamym aktérom či ľuďom pri televíznych obrazovkách tisli slzy do očí. Nikto z nich si skrátka nevedel ani len predstaviť, že už útočníka s číslom 38 neuvidí v modrom ani bielom národnom drese.
Aj keď Paľo tvrdil, že jeho rozhodnutie ukončiť reprezentačnú kariéru je definitívne, tak stále tu bola nádej, že si to ešte rozmyslí a príde pomôcť chalaňom o rok či o dva vytvoriť hviezdny team. Veď aj Pálffy skončil v reprezentácii pred niekoľkými rokmi a napokon sa do nej vrátil vlani na ZOH vo Vancouveri. Preto sme možno viacerí v kútiku duše verili, že Paľa Demitru ešte na ľade v reprezentačnom drese uvidíme, veď s hokejom ešte neskončil. Bohužiaľ sa tak nestane. Už nie je koho prehovárať. Paľo Demitra zahynul dnes - v stredu 7. septembra 2011 pri havárii lietadla, v ktorom sedel so spoluhráčmi z ruského klubu Lokomotiv Jarosľav. Všetci sú mŕtvi. Aj on... Modlím sa zaňho a myslím na jeho manželku Majku a milované deti – syna Lucasa a dcérku Zaru. Pán Boh musel mať Paľa strašne rád, keď si ho tak skoro povolal k sebe. Len škoda, že nemyslel na to, že po Demitrovi zostane v našich srdciach, ktoré žili hokejom ešte dlho prázdne miesto a naše duše zaplnil obrovský, nekonečný smútok...
