Zbožňujem zvieratá, je to niečo na spôsob - odkedy poznám ľudí, mám rada psov. Z kalendára na pracovnom stole sa na mňa aj tento týždeň pozerá šteniatko. Je to maličký, bledý kokrík a podobá sa na Oriho, keď má letný strih /podľa jeho majiteľa je to strih na „branca“/, to znamená, že vyzerá ako keby ani nemal srsť. A tvári sa rovnako nešťastne ako Ori u holiča. Teda, nie že by som Oriho videla u holiča, dokonca som ho nevidela ani nikde inde, aspoň nie na vlastné oči. Ale o to viac o ňom viem. Viem, čo rád jedáva, kde rád vylihuje, kde spí, ako sa správa. A viem aj to, že sa rád fotí. Hlavne ak sedí na kolenách jeho majiteľky, ktorú zbožňuje, ale neposlúcha. Naopak, jej manžela poslúcha, ale neznáša. Nuž čo, „vodcovia svorky“ nebývajú vždy v obľube.
Videla som už niekoľko Oriho fotiek zhotovených pri rôznych príležitostiach. Ak to mám zhrnúť, je to exhibicionista až do špiku jeho psích kostí. Vždy sa vystrie v celej svojej výške, hrdo zdvihne hlavu, aby bol ešte vyšší /žeby komplex nízkych psov?/ a vyzerá, že je povznesený nad všetky starosti tvorov, ktorí si hovoria ľudia. Po pravde, trpí ich iba preto, že sa starajú o jeho pohodlie a stravu /aby ste vedeli, zbožňuje bryndzové halušky/. Napriek tomu alebo práve preto? si hovorím, že keď raz budem „veľká a bohatá“, tak si tiež adoptujem nejakého hafana, lebo ten krásny psí kukuč za to určite stojí. Len do mojej postele bude mať zákaz vstupu!
