J. Jilík: Žítkovské čarování (CPress, 2013) a K. Tučková: Žítkovské bohyne (Host, 2013)

Písmo: A- | A+

Jedna téma. Dve knihy. Prvá je čisto faktografická. Druhá dokonale mieša fakty s fikciou. Vďaka tomu rozpráva pútavý príbeh.

Žítková. Päť osád a jeden kostol. Kopanice na česko - slovenských hraniciach. V kopcoch Bielych Karpát. Kraj medzi nebom a zemou. Miesto, kde sa pretínajú siločiary minulosti a budúcnosti. Aspoň tak niektorí vysvetľujú to, že tu stovky rokov žili ženy, ktoré dokázali nahliadnuť do budnúcnosti. Okrem toho vedeli liečiť. Bylinkami, aj zariekaním. A zbaviť urieknutia. Človeka, aj zviera. Dokázali odhaliť zlodeja. Niektoré dokonca vedeli skrotiť živly. Žili a pracovali úzko spojené s prírodou. Boli hlboko veriace. Možno preto im hovorili bohyne. A ich "práci", či skôr umeniu, bohyňovanie. Kedysi ich mučili a upaľovali na hranici. Neskôr ich systematicky ničili v psychiatrických liečebňach a vo väzení. Snažil sa ich zničiť aj miestny kňaz. Paradoxne, práve jeho podrobné zápisky, hoci podané veľmi zaujato, sú dôležitým zdrojom informácií o žítkovských bohyniach. 

Žítkovské čarování, to je kniha plná faktov. Citátov a prác od rôznych autorov. Aj od spomínaného kňaza. Sumár všetkého, čo sa podarilo autorovi zozbierať. Od čias, kedy ich nazývali bosorkami a pálili na hranici, až po smrť poslednej bohyne. Rituály, spôsob života, historky o tom, komu a ako pomohli. A jeho osobné stretnutia s poslednou bohyňou. Predsa len, lepšie je raz (či viackrát) zažiť ako stokrát počuť (alebo čítať). Texty sú doplnené fotografiami.

Kniha Žítkovské bohyne je príbeh poslednej z rodu bohýň. Ich umeniu sa však nenaučila. Vyštudovala etnografiu a rozhodla sa napísať o nich rozsiahlu vedeckú prácu. Je vo zvláštnej pozícii. Na jednej strane žila s nimi, v ich blízkosti. Vie všetko o tom, ako bohyňovali. Sama videla a zažila, čo dokázali. Uverila, lebo uvidela? Nie tak celkom. Pretože na druhej strane je vedkyňa. Neboli to všetko len náhody? A stalo sa to vôbec? A tak bojuje sama so sebou. 

Dora Idesová pátra v archívoch, aj vo zväzkoch ŠtB. Okrem informácií k vedeckej práci rozplieta aj osudy vlastnej rodiny. Predchádzajúcich generácií. Iba tak môže pochopiť, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Zistí, že každá bohyňa mala ťažký osud. A Dora je posledná. Hoci si to odmieta priznať. Priznávam, že až taký záver som nečakala. Šokoval. Ale inak to vlastne skončiť nemohlo. Veď Dora bola posledná bohyňa.

V celej knihe sa prelínajú história so súčasnosťou. Presne tak, ako sa prelínajú historické fakty s fikciou. V príbehu sú mnohé osoby, ktoré naozaj žili. A mnohé z historiek, ktoré sú naozaj zaznamenané v archívoch.

Ak chcete fakty, prečítajte si Žítkovské čarování. Ak chcete aj príbeh, tak siahnite po knihe Žítkovské bohyne. Ak prečítate obidve (ako ja), tak zistíte, ako úžasne autorka nakombinovala fakty s fikciou. Z každej strany knihy cítiť, ako podrobne si naštudovala všetko, čo sa jej podarilo vypátrať v rôznych archívoch a starých záznamoch. Kópie správ ŠtB a rôznych spisov vás takmer presvedčia. Máte chuť veriť, že je to všetko pravda. Že sú to originály. Že čítate literatúru faktu. Fakt. Autorka by pokojne mohla napísať rozsiahlu vedeckú prácu na túto tému. Namiesto Dory. 

Bohyne nejakým zázrakom stále žili. Podľa záznamov pár stoviek rokov. Prežili inkvizíciu. Nacistov, komunistov, aj fanatických kňazov. Zabila ich až nová doba. Vymreli rovnako ako dinosaury. Posledná bohyňa zomrela v roku 2001. Mala 97 rokov. S ňou zomrel aj stredoeurópsky fenomén. Veľká škoda. Dinosaurov, aj bohýň a ich umenia.

Skryť Zatvoriť reklamu