Čas, keď sa jar stretne so zimou aby chvíľu spoločne vládli svetu.
Čas, keď sú rána ešte studené a chladný svieži vzduch ma prebúdza zo spánku.
Čas, keď teplé slnečné lúče ráno sľubujú, že nás čaká krásny deň.
Čas, keď slnko už zohrieva, ale ešte nespaľuje.
Čas, keď s radosťou odhadzujem kabát a najradšej by som ho vymenila rovno za tričko.
Pre toto všetko a pre mnohé iné milujem jar. A práve včera bol ten deň, kedy nás jar navštívila prvýkrát v tomto roku. Uznáte, že to bol dôvod na oslavu. V práci som smutne pozerala z okna kancelmárie (to nie je preklep, patent na tento názov vlastní bývalý kolega a s jeho dovolením ho smiem používať aj ja) a tešila sa na čas, kedy konečne odídem. Ešte som rýchlo vybavila nákup a šla domov. A potom už žiadny zhon, pre istotu som vypla aj telefón. Nechcela som, aby ma niekto rušil. Hosť, na ktorého sa tak dlho teším, si predsa zaslúži, aby som sa venovala iba jemu.
Urobila som si kávu, sadla si s ňou na balkón, kde ešte svietilo slnko, vyložila nohy na zábradlie, zatvorila oči a ponorila sa do krásnej atmosféry jari. Nasávala som ju s každým novým nádychom. Vychutnávala som si dokonalé ticho a pokoj, ktoré vládli vo mne a vnímala zvuky sídliska. Odrazu som počula všetko to, čo inokedy nevnímam. Psa, ktorý vonku štekal a možno sa tešil rovnako ako ja. Autá, ktoré sa preháňali okolo a mne ich zvuk odrazu neprekážal. Holuba, ktorý sa pokúšal usalašiť na balkóne nad nami. To všetko som odrazu vnímala inak. Všetko pre mňa symbolizovalo prebudenie sa z dlhej zimy a nádej, že sa začína niečo nové a lepšie. Jar je naozaj tu. Tak teda vitaj!
