Snáď mi „domáci“ odpustia, ale Ostratice sú celkom obyčajná dedina, akých sú na Slovensku stovky. Žiadne hory, žiadne kúpalisko. Iba futbalové ihrisko vedľa nášho domu, prázdne železničné vagóny za ním a starý močiar o pár metrov ďalej. Napriek tomu si neviem predstaviť krajšie detstvo. Vždy som bola rebelka a chcela som robiť všetko po svojom. Verím, že vychovať dieťa, ktoré z princípu odmieta príkazy, zákazy a obmedzenia nebolo ľahké. Moja babka to dokázala. Možno o nej bude ďalší blog.
Od malička som mala veľkú voľnosť ohraničenú istými mantinelmi. Jednoducho boli pravidlá, na ktorých sme sa dohodli a inak som si lietala po svete, či skôr po dedine, ako sa mi zachcelo. To najdôležitejšie bolo dva či trikrát za deň sa doma ohlásiť, aby vedeli, kde som a že som v poriadku. No a to ma domov väčšinou priviedol hlad, takže som vždy spojila príjemné s užitočným. Inak som celé dni trávila vonku bez ohľadu na ročné obdobie a počasie. Bola som ako túlavé mačiatko, ktoré sa domov chodí najesť a vylízať z rán. A tých bolo neúrekom. O týraní detí sa vtedy ešte veľa nehovorilo /aj keď určite existovalo/, inak by ľudia, ktorí nás nepoznali, určite podozrievali mojich starých rodičov. V nedeľu totiž vždy videli blonďaté dievčatko s vrkočmi po pás, v krásnych šatočkách ako ide do kostola so svojou babkou. A iba modriny a jazvy na odkrytých častiach tela kričali, že je to tá malá divoška, čo celý týždeň hrá na ihrisku s chalanmi futbal, lieta po dedine na bicykli, škriabe sa na stromy, garáže a na všetko, čo je vyššie ako ona. Nedeľné rána vždy začínali babkiným zalamovaním rukami nad tým, čo mi oblečie do kostola, aby aspoň čiastočne zakryla dôkazy mojich občasných nezdarov. Práve preto sa hrdo hlásim k tomu, že napriek takémuto životu som nikdy nemala nič zlomené ani zašívané. Teda, niektoré úrazy by si určite zaslúžili pozornosť chirurga, ale bývali sme na dedine, auto sme nemali, tak som babku nakoniec vždy „ukecala“, že sa to nejako zahojí. A zahojilo sa. Jazvy zostali, ale veď každá šelma býva poznačená. Prečo by som ja mala byť výnimkou?
Voľnosť ma naučila byť zodpovednou a dávať si na seba pozor. Vždy zvážiť riziká a reálne zhodnotiť svoje schopnosti skôr ako sa do niečoho vrhnem. Veď za chybu sa vždy platilo novou modrinou. Napriek túlavému spôsobu života som doma rada pomáhala, lebo babka nikdy nezabudla poďakovať a pochváliť ma. Bolo to pre mňa viac, ako keby mi kupovala drahé dary alebo sme chodili na zahraničné dovolenky. A ešte stále mi viac záleží na ľuďoch a na tom, ako sa ku mne správajú ako na veciach. Veci sa dajú kúpiť za peniaze. Ľudia nie.
Prostredie, starí rodičia, voľnosť kombinovaná so zodpovednosťou. Tomuto mixu vďačím za to, že som prežila nádherné detstvo. A to ma naučilo pomáhať iným a vážiť si seba aj ich. Pred nikým sa neponižovať, ale ani sa nad nikoho nevyvyšovať. A až teraz, po dvadsiatich rokoch si uvedomujem, aké som mala šťastie, že v tom čase jasle v meste neboli pre „obyčajných“ ľudí.
Ak máte doma také „živé striebro“ ako som bola ja a dosť odvahy na experimenty, tak vyskúšajte tento spôsob výchovy. Budem Vám držať palce.
