Menšie mesto:
Prídem, natankujem, idem do predajne, nahlásim číslo stojana, zaplatím a idem preč. Ponáhľam sa, lebo večne aspoň pri jednom stojane "parkuje" nejaký nákladiak a ostatní šoféri, čo chcú naozaj tankovať, sa musia rozdeliť k ostatným stojanom. Každý sa ponáhľa, nie je čas ísť na WC či si vypiť kávu. Najskôr by som musela ísť preparkovať auto.
O trošku väčšie mesto:
Prídem k stojanu, z predajne vyjde pán. Príde ku mne, s úsmevom pozdraví a opýta sa, čo má natankovať a za koľko. Odpovedám podľa toho, čo zrovna dovolí peňaženka. On tankuje a ja odchádzam do predajne. Ak je zima, tak si tam pokojne vypijem kávu a zohrejem sa. Nemusím sa ponáhľať, vždy je voľný aspoň jeden stojan, takže moje auto neblokuje ďalších vodičov, ktorí chcú tankovať. Pán sa vráti do predajne. Oznámi, že je hotovo. S úsmevom poďakujem. Idem platiť, ale neviem číslo stojana. "To malé zelené je moje" informujem pani pri pokladni. Ona sa usmeje, ja zaplatím. Pri odchode si s pánom, čo mi tankoval, ešte zakývame a zaželáme pekný deň.
Priznávam, že neviem, koľko stojí benzín na jednej či druhej pumpe. Lebo niekedy na cene benzínu (až tak) nezáleží...
P.S.: Toto sa nestalo raz ani dvakrát. Takto funguje táto benzínka už nejaký ten rôčik. Dokonca cez leto tam mali šikovné baby, ktoré umývali sklá. Naozaj ich krásne, do čista umyli a nič za to nečakali. Kým som sa vrátila z predajne, už umývali sklá ďalším vodičom, takže som im nestihla dať žiadnu "odmenu".
