Sobášny list už nemajú a po päťdesiatich rokoch si nikto z nich nepamätá, ako to vlastne bolo. Totiž, kedysi bývali svadby dve. Jedna na úrade, pre náš socialistický štát. Druhá v kostole, pred Bohom a pre rodinu. Na úrade bývala v pracovný deň. V kostole v sobotu. Rodičia tvrdia, že jedna bola 9.9. a druhá 11.9., ale netušia, kedy bola ktorá. Vzhľadom na ich vek a to, že od vtedy prešlo 50 rokov sa im ani nedivím.
Rozmýšľali sme nad oslavou. Takou celkom malou. Čisto súkromnou. Veď koľko manželských párov má to šťastie, že sa v relatívnom zdraví dožije takého výročia? Dohodli sme sa, že nechceme žiadne starosti. Že si to chceme skrátka len tak užiť. Namiesto vyvárania a vypekania som kúpila ich obľúbené zákusky (aj tak ich upiecť neviem). A išli sme na obed. Výbornú reštauráciu máme priamo v dedine. Pred tromi rokmi mal oco 70 rokov a vtedy sme ho museli niekoľko mesiacov presviedčať, aby sme tam šli na obed. Vraj on nie je taký boháč a ani nevládny, aby sa nechal obsluhovať. A navariť si môže doma, čo chce. Tak po prípitku a "povinnom" obede sa išlo domov a ozajstné oslavy boli až tam. Teraz to bolo iné. Žiadne protesty. Vraj si to chce vychutnať. Čašníčke sme povedali, čo sme prišli osláviť. Zapísala si objednávku. O chvíľu troch hostí obsluhovali tri čašníčky. Prípitok, obed, k nemu fľaša dobrého vína. Posedeli sme viac ako hodinu. Obľúbenú "kávičku o tretej" si naši dali až doma. Aj so zákuskami.
Po káve sme išli do záhrady. Tam sme odchytili suseda. Inak maminho bratranca. Na jar tohto roku spolu s mojím ocom vylomili jeden stĺp v plote a zničili pletivo, aby mohol prejsť traktor od neho k nám. Stĺpa a pletiva nebola škoda, veď boli staršie ako ja. Od tohto roku teda máme voľný prechod z našej záhrady do susedovej a späť. Povedali sme ujovi, čo oslavujeme. Ujo pije málo a aj to len červené víno. Ale teraz urobil výnimku. Toto vraj treba zapiť. Rovno v záhrade. Tam, na čerstvom vzduchu lepšie chutí. Spomínali sme, ako rýchlo to ubehlo. A koľko blízkych už odišlo. Všetci súrodenci mojej mamy. Jediná sestra môjho oca. Ujova manželka. O to viac sa títo traja tešili, že stále dokážu pracovať v záhrade a sú ako tak zdraví. Hoci ujo bol nedávno na operácii a doktori ho strašili kadečím. Na šťastie sa ukázalo, že len strašili. Zo záhrady nás vyhnal až večerný chlad.
Skončil na deň. Obyčajný a predsa úplne iný. Na jeden deň sme zastavili čas. Len tak sme si ten jeden deň užili. Zabudli sme na starosti a prácu. Zaspomínali sme. Všetci spolu. Veď nikdy nevieme, čo bude zajtra.
Náš čas je to najvzácnejšie, čo môžeme venovať. A nielen našim rodičom...
