Budím sa 5 minút pred tým ako má zvoniť budík. Mantra zabrala. Je mi fajn. Stíham raňajky. Keďže sa mi netrasú ruky (ako inokedy o tomto čase), tak dokážem použiť špirálu bez toho, aby som si vypichla niektoré oko. Dokonca som doma nič nezabudla. Vystrája ma oco aj pes. Neviem určiť, ktorý z nich sa viac teší. Konečne si budú môcť ľahnúť a ďalej spať.
V meste zaparkujem. Idem na autobusovú stanicu. Na WC sa ísť nedá. Otvárajú až o šiestej. 5 minút po odchode môjho autobusu. Som rada, že som doma veľa nepila. Dve a pol hodiny v autobuse by som inak asi nevydržala...
Cestu autobusom predriemem. Pol hodinu pred konečnou začnem čítať info o firme. Poviem si, že 5 viet stačí. Ani iniciatívu netreba preháňať. Kanceláriu som našla na prvý šup. Ako Pajo, či Jajo? (schválne, kto si ešte pamätá túto rozprávku?). Stretli sme sa tam štyria. Najlepšie oblečená som ja. (Sory chlapče, ale prísť na pohovor v rifliach, tričku s veľkým nápisom a bielych teniskách? Iba ak chceš dokladať tovar alebo murárčiť, a to sa murárov nechcem nijako dotknúť.) V duchu ďakujem Milke zo sekáča za výber môjho oblečenia. Kam sa hrabú módne návrhárky a štylistky? Obliecť niekoho v značkovom obchode s hromadou peňazí, to dokáže aj cvičená opica. Ale obliecť niekoho na úrovni za menej ako 8,5 eur, tomu ja hovorím UMENIE.
Môj životopis nikto nevidel ani z lietadla. Zaujala ich čarovná veta v sprievodnom texte: mám živnostenský list. V podstate to stačí na postup do druhého kola. Uvidíme sa o pár hodín. Tam sa dozvedám zásadné veci. Podnikanie je fajn. Všetko naučia. Na všetko majú patent. Geniálne to funguje. Len treba zaplatiť za licenciu. Ak mi to fakt vôbec nepôjde, tak za istých podmienok mi tie prachy o pol roka vrátia. V tomto štádiu som sa zabudla opýtať, akému % ľudí tie peniaze naozaj vrátili. Až do teraz som si myslela, že človek hľadá prácu, aby zarobil. Tu zisťujem, že ak chcem peniaze, tak najskôr musím dať moje peniaze firme, pre ktorú chcem pracovať. Buď je postavený na hlavu tento systém alebo som na hlavu padla ja, keď mám také divné predstavy... Zmluvu som nepodpísala.
Pred odchodom domov idem na zmrzlinu. Jeden kopček stojí presne 2x toľko ako u nás. Hold, veľkomesto sa tomu hovorí. Alebo je to príplatok za tie kúsky ľadu v zmrzline. To u nás v zmrzline ozaj nemáme. Asi sme zase zaspali dobu. Každopádne som za zmrzlinu zaplatila skoro toľko, čo u nás v reštike za hlavné jedlo.
Pri odchode z tohto mesta si povzdychnem ako vždy: ako dobre, že som odišla kedysi dávno. Hneď pri prvej príležitosti. Rada sem prídem na návštevu (výlet?), ale ešte radšej odtiaľto večer odchádzam domov...
zdroj fotky: http://www.cmu.edu/homepage/creativity/2009/fall/smooth-criminal.shtml
