Mojesejovci a spol. práve jedli, jeden z účastníkov spieval. Braňo sa ho spýtal: „Spieval by si takto aj pri svojom vylúčení?“ Vo filme bola podobná scéna. Šéf nacistov bol v pivnici so svojou židovskou slúžkou a opýtal sa jej:“ Nie je Ti ľúto, že tí hore sa bavia a Ty si tu?“
Dve odlišné prostredia, dva odlišné príbehy, dva odlišné osudy. Na prvý pohľad je všetko iné. A predsa sú si tak podobné. V obidvoch totiž vôbec nezáleží na tom, čo si ten človek naozaj myslí. Rozhoduje to, či odpovie správne. Teda, či jeho odpoveď uspokojí toho, kto sa pýta. Reality show je hrou na realitu, ide v nej o pár papierikov, nič viac. V tom filme (a keďže je podľa skutočnej udalosti, tak aj v živote) išlo o život. Obyčajný, holý život. Tomu sa hovorí realita.
Mojsejvoci sú tu v pozícii nacistu, ktorý „spravuje“ istú skupinu ľudí a môže si s ňou robiť, čo sa mu zachce. Človek je ponížený na úroveň veci, ktorá slúži ako hračka pre toho, kto má nad ním moc. A nevie dňa ani hodiny, kedy sa niekomu znepáči a on ho zastrelí. A možno to urobí len tak, na precvičenie mušky, keď pôjde náhodou okolo. Presne ako ten šéf nacistov vo filme.
Tak im pekne zatlieskajme, veď je také úžasné sledovať, čo všetko sú ľudia ochotní urobiť za pár papierikov. A mám jeden návrh. Čo keby tých vyradených neodstreľovali iba obrazne ale naozaj? Nech to nie je reality show, ale realita. Až vtedy by to bolo naozaj zaujímavé. Verím tomu, že aj za takýchto podmienok by sa našlo dosť zúfalcov, ktorí by sa prihlásili. A aj televízia, ktorá by to vysielala.
