Píšem. Moja najlepšia kamarátka Janka vie, že sa stalo niečo veľmi zlé zakaždým, keď sa jej v mailboxe odo mňa objaví dlhý mail. Dobré veci sa ľahko oznamujú, hovoriť o všetkých tých krásnych veciach, keď ste zamilovaný, ide tiež samo, keď však dopadne na človeka samota a smútok, ľahšie sa o tom skôr píše, než rozpráva...
Dnes jej asi napíšem veľmi dlhý mail. Vyznie to tak trochu zmätene, pretože v posledných týždňoch som jej hovoril len o tých pekných zážitkoch. Asi bude prekvapená a nebude tak trochu chápať...to však ani ja.
Kamarát nedávno napísal, že je pre neho veľmi ťažké prejsť cez imaginárny most predstavujúci vzťah s jeho bývalým. Aj ja mám svoj most - ten môj však predstavuje to krásne, čo ma s mojím priateľom spája. Všetko okolo bolo ideálne - vtáčiky lietali okolo, slniečko svietilo, hviezdy na oblohe boli každý deň bližšie. Most stál pevne, bežné otrasy sme prestáli bez problémov. Včera sa ten most zatriasol a zopár tehál z neho spadlo priamo na mňa. Stál som tam bez slov a počúval. Slzy sa mi tlačili do očí a v hrdle mi narástol obrovský balvan. Keď som po chvílke ostal stáť sám, čakajúc na nástupišti a nebolo už pred kým tie slzy skrývať, pomaly som si sadol na lavičku. Ľudia na zastávke sa nechápavo dívali a ja som tam stále nechápavo sedel.
Autobus už dávno odišiel. Začalo pršať a vďaka dažďu už moje slzy nebolo vidno. Postavil som sa a začal pomaly kráčať mestom - sám, pomaly a vďačný za ten prudký dážď. Vďaka nemu si už moje slzy nikto nevšimol. Ak ten most spadne celý, dúfam, že bude pršať ešte dlho...
