Okolo roku 2000 sa kontinuálne prechádzalo na SMS a emaily. Mobilní operátori jasali, emailové schránky sa plnili. Človek síce strávil nejaký ten čas písaním a rozposielaním, niekedy posielal vo viacerých verziách (sprostejšie pre kamošov, tie slušnejšie zas rodine, kolegom), no potom prišli zaslúžené a neutíchajúce pípania telefónu až do neskorého večera, najlepšie aj počas štedrej večere. Emailová schránka bola tiež plná neprečítaných správ, často s prílohami, nad ktorými by sme sa dnes možno len pousmiali. Myslia na mňa. Majú ma radi. Pri SMS dokonca zainvestovali => stojím im za to.
Za oknom vločka padá
a zvonček cinká,
zapáľte sviečku
zľahka zľahulinka.
V tú chvíľu láska a šťastie blikoce
a my Vám želáme šťastné Vianoce!
V priebehu posledných rokov sa vinše a želania preniesli na sociálne siete, hlavne Facebook. Do statusu, zaslaním priamej správy alebo formou fotografie s nápisom. Rodinná s deckami, s partnerom, so stromčekom, na hlavách občas červená čiapka s bielym lemom (photoshopová alebo naozajstná), s náboženskými motívmi, či so zasneženou krajinou. Každá invencia je vítaná. To bude lajkov! Santa v akejkoľvek podobe je už gottseidank na ústupe, skôr ho s iróniou používajú anti-vianociari, niektorí ho zdieľajú v metalových pózach s gitarou, či ho akože zostreľujú, keď sa pokúša prekročiť naše hranice a narúšať tradičného ducha slovenských Vianoc. Obľúbené je tzv. tagovanie, teda označenie najbližších kamarátov a rodiny, a to popri statusoch väčšinou práve na spomínaných obrázkoch, čoho výsledkom je, že ľudia prezerajúc vaše fejsbúkovské fotky natrafia na gýčové vianočné stromčeky, PF 201x želania a podobne. Čo je horšie, začnú chodiť notifikácie – „aj Tebe!“, „Ďakujeme!“, „Podobne, Janka!“, „Díky, aj Vám!“ Bez smajlíka to nepôjde, samozrejme. Ak notifikácie nevypnete manuálne, budú ešte dlho otravovať (záleží od nastavení FB účtu). Predpokladám, že je to podobné aj na gúglpluse - ako väčšina, tak aj ja som síce registrovaný, ale nechodím tam, aj keď sa stalo G+ už solídnou konkurenciou pre FB a má potenciál. No a tak sedíme alebo chodíme po byte či ulici zahľadení do hladkacích telefónov a scrolujeme nižšie a nižšie, často v spoločnosti ľudí, ktorým by sme sa mali radšej venovať, rozprávať sa s nimi, hrať, blázniť, naháňať, hádať, poštuchávať, smiať, milovať.
Želania strácajú svoje čaro. Nielen tie vianočné, novoročné, ale aj narodeninové, meninové, dokonca aj tie pri narodení dieťaťa, sa mi zdajú časom už nejaké zautomatizované, v duchu „ukážem sa v dobrom svetle“ alebo „splním si povinnosť“. Je ich často príliš veľa, prichádzajú od ľudí, ktorých sme roky nevideli alebo sa sotva poznáme, bývajú niekedy strohé, strojené, pri natagovaní často obťažujúce. Neviem.. nemáte podobný pocit? Je to stále príjemné, milé, pozitívne, keď si niekto spomenie, určite to nie je tak, že si podobné želania necením – naopak. Len sa asi obávam času, keď Facebook alebo nejaká firma vyvíjajúca aplikácie predstaví robotické zasielanie želaní pri narodeninách, meninách FB priateľov, automatické odpovede na priania, automatické lajkovanie prianí, pretože tam akoby to spelo. Pokrok nezastavíš, isto v ďalších rokoch prídu ďalšie trendy a kanály, ktorými želania chodia, sa zmenia. A tak je to aj dobre, zmena je život.
