Recenzia
František Hrabal – Krondak: Přes Čukotku na Fidži... a zpět 1. CAD Press, 2023, s. 450.
Slovensko – český cestovateľ a publicista František Hrabal-Krondak vydal v roku 2023 publikáciu o svojom putovaní v rokoch 2016-17 do regiónu, ktorý je síce súčasťou Európy v geografickom význame, ale je v európskom vnímaní takmer úplne ignorovaný. Je to oblasť stredného toku rieky Volgy a západných predhorí Uralu. Je súčasťou Ruskej federácie, ale nachádzajú sa tam autonómne republiky viacerých neslovanských ugrofínskych a turkických národov: Mordvínsko, Čuvašsko, Marijsko, Tatarstan, Udmurťsko a Baškirsko. Tieto národy sú počtom malé, najväčší Tatári (resp. Povolžskí Bolgari, ako sa najnovšie zvyknú identifikovať) majú priamo v Tatarstane len okolo 2 mil. príslušníkov, Baškirci v Baškirsku asi 1,2 mil. a pod., no zažívajú viditeľné národné obrodenie a obnovu vlastných kultúrnych, náboženských aj politických tradícií. Výsledok tohto procesu je nepredvídateľný. Ide o národy malé, nachádzajúce sa doslova v srdci Ruskej federácie a v skutočnosti aj na území svojich republík väčšinu obyvateľov tvoria len Tatári (aj to len 53%) a Čuvaši (63%), čo komplikuje akúkoľvek politickú emancipáciu. Nevraviac o vysokej miere jazykovej a kultúrnej rusifikácie.
Kniha je cestopisom. Autor rozpráva o svojom putovaní regiónom, pričom svoje rozprávanie popretkáva pasážami a kapitolami faktografickými. Je veľmi cenným zachytením reality ruskej „gluši“ (provincie), ktorá sa na rozdiel od Moskvy a Petrohradu príliš neposunula a mentalita väčšiny populácie a jej politicko-historické vedomie zostali sovietskymi. (Nezabúdajme, že terajší Rusi sú „potomkami víťazov občianskej vojny“ a odchovancami dlhej sovietskej epochy.) Prispel k tomu aj značný spoločenský a ekonomický rozvrat v deväťdesiatych rokoch, ktorý v podstate myšlienku demokracie v Rusku kompromitoval. Životný štandard je v Rusko mimo veľkých miest pomerne nízky, hoci obyvateľom to až tak neprekáža. Kompenzujú to príslušnosťou k veľkému imperiálnemu celku s mesianistickým poslaním.
Autor celkom podrobne zachytáva súčasný stav povolžských národov, opisuje ich kultúru a dejiny. Pre väčšinu slovenských a českých čitateľov sú to málo známe skutočnosti. Odmieta zaužívaný prístup hľadieť na tieto národy „ruskými očami“ a ako len na doplnok ruského etnika. Ani ich spoluprácu s nacistickými Nemeckom v rámci légie „Idel-Ural“ nemôžeme obiť ako obyčajnú zradu a kolaboráciu – z pohľady príslušníkov týchto národov išlo aj súčasť ich zápasu za národné oslobodenie – so spojencom, ktorý bol v daný moment k dispozícií – a s odstupom rokov nemá význam sa nad tým príliš pohoršovať.
V knihe je zachytených aj množstvo iných historických epizód od pôsobenia česko-slovenských légií v oblasti, cez dejiny povstaní Pugačeva a Razina až po stalinské represie.
Určite môže byť veľmi zaujímavým čítaním pre každého, kto má záujem o východoeurópsky priestor a chce sa dozvedieť viac, než ponúka schematický obraz Ruska, ktorý sa ustálil v slovenskej a českej spoločnosti.
