Predovšetkým pred spojeneckými inváziami v rokoch 2001 a 2003 v týchto krajinách nepanoval žiaden skutočný mier. V Iraku vládol despotický režim Saddáma Husajna a v Afganistane hnutia Taliban. Oba vo svojej podstate viedli vnútornú vojnu proti vlastným občanom. V Afganistane navyše prebiehala otvorená občianska vojna medzi Talibanom a medzinárodne uznanou vládou, ktorá sa stiahla do severných oblastí krajiny (Severná Aliancia). A pamätám sa, ako sa pred desiatimi rokmi mnohí západní ľudskoprávni aktivisti sťažovali, že svet (rozumej Západ) s tým nič nerobí....
Navyše situácia v Iraku sa v posledných dvoch rokoch značne stabilizovala a možno hovoriť o nenápadnom víťazstve. (Guerrillová vojna však zvyčajne dohasína veľmi pomaly a preto by nás správy a ďalších útokoch nemali až tak znepokojovať.) V Afganistane je situácia, pravda, iná. Spojenecké a afganské vojská bezpečne ovládajú asi len tretinu krajiny. Budovanie moderných inštitúcií je úlohou na dlhé roky, počas ktorých bude prítomnosť západných vojsk nevyhnutná.
Útok na Irak bol porušením medzinárodného práva (tvrdil som to vtedy a tvrdím to aj teraz), obe intervencie možno zo strategického a vojenského hľadiska omylom, avšak vojna sa nekončí tak, že sa jednostranne rozhodneme, že my už viac nebudeme bojovať. To, čo by prišlo potom, by mohlo byť horšie ako samotná vojna.
Majú sa teda západné vojská z Afganistanu stiahnuť a prenechať vládu v krajine Talibanu? Veď talibanci práve počítajú s vojnovou únavou v západných štátoch- a na tom je založená ich dlhodobá stratégia. Taliban má pocit, že vyjednávať vlastne nemusí, stačí len čakať.... Nie je ani jasné, ako by mohol vyzerať kompromis s talibancami. To nie sú žiadni salónni humanisti túžiaci po mieri, ale náboženskí fanatici, vojnoví zločinci, nepriatelia demokracie, liberalizmu, euro-americkej civilizácie a tvrdí celoživotní bojovníci a veteráni dvoch – troch partizánskych vojen.
Odchod spojeneckých vojsk bez toho, aby porazili Taliban a nenastolili v Afganistane ako-tak moderný režim, by neznamenal koniec vojny a utrpeniu Afgancov. Naopak, skutočne masová občianska vojna by sa len začala a zrejme by jej výsledkom bolo to, že 27 milión Afgancov by sa dostalo pod vládu zločinného talibanského režimu, desiatky tisíc by z nich bolo okamžite popravených a stovky tisíc ak nie milióny by museli opustiť svoju vlasť. Miera násilia by sa len vystupňovala.... Krajinu by ovládli náboženskí fanatici, ktorí by tvrdo postihovali Afgancov, ktorí spolupracovali so západnými vojskami a dôverovali svojim americkým a európskym spojencom, a... K tomu asi tak dva milióny utečencov... (Bolo by Slovensko ochotné prijať napr. päťtisíc z nich? – toľko by mohla podľa hrubého odhad byť slovenská kvóta. )
Zopakoval by sa scenár z Južného Vietnamu po odchode amerických a z Afganistanu po odchode sovietskych vojsk. A z Indonézie po roku 1949 a Alžírska po roku 1962, kde sa bojovníci národno-oslobodzovacieho hnutia brutálne porátali s každým, koho považovali za kolaborantov (vrátane domorodých príslušníkov koloniálnych armád a členov ich rodín).
Stiahnutie západných vojsk z Afganistanu bez zavŕšenia víťazstva nad talibancami by neprinieslo skutočný mier, ale iba porážku a uvrhnutie Afganistanu do rúk náboženských fanatikov. (Navyše v euro-americkom kontexte za mier nepovažujem len obyčajný „pokoj zbraní“, kladieme naň aj isté etické nároky na usporiadanie vzťahov v spoločnosti a medzi štátmi.)
Ústup z Afganistanu by predstavoval aj stratu prestíže a dôveryhodnosti západných krajín a ich rétoriky o podpore demokracie a ľudských práv všade na svete. Bol by potvrdením toho, že ide naozaj len o rétoriku, ktorú západné národy nie sú ochotné podporiť činmi a materiálnymi a ľudskými obeťami. Islamskí radikáli všade po svete by to interpretovali ako porážku Západu a prejav jeho slabošstva, úpadku a neochoty brániť dokonca sám seba....
Afganistan v rukách Talibanu by sa rýchlo stal ohniskom šírenia regionálnej nestability, nábožensko-politického extrémizmu a terorizmu. Zakrátko by ho mohol nasledovať Pakistan a štáty Strednej Ázie....
Volanie po rýchlom skončení vojny v Afganistane a odchode spojeneckých vojsk je preto prinajmenšom nerozumné, ak nie zločinné.
Brutálne videá a zábery zo súčasných bojov nás nesmú znechutiť. Krutosť, smrť a brutalita sú sprievodnými znakmi každej vojny. Aj najspravodlivejšia vojna je vo svojej podstate neľudská špinavá záležitosť..... Ich hysterická interpretácia v línii naivného pacifizmu však môže situáciu len zhoršiť a priniesť Afgancom omnoho viac utrpenia ako prináša súčasný stav. V krajine je vojna a utrpenie nie preto, že tam sú spojenecké vojská, ale preto, že vlastnými silami nie je schopná vybudovať aspoň sčasti modernú spoločnosť bez sklonov k fanatizmu, násiliu a tribalizmu.
