Väčšina účastníkov prvej svetovej vojny zomrela do roku 1970. Posledná veteránka vojny (Florence Green) začiatkom roku 2012. Dnes už teda nich nikto nežije.
Ešte v roku 1990 údajne v Británii žilo 400 veteránov, ktorí oslepli v dôsledku pôsobenia yperitu a iných bojových plynov. Po roku 1918 teda prežili dlhý život, počas ktorého boli všetky úspechy a víťazstvá prvej svetovej vojny prekryté novými udalosťami. Jediným trvácnym výsledkom bolo ich zmrzačenie.... Osud veteránov a vojnových invalidov je krušný. Väčšinou sa na nich pozabudne krátko potom, ako sa skončia posledné rozlúčkové prehliadky. Pritom veteráni britskí, francúzski, americkí - teda z vyspelých a víťazných štátov – boli v istej výhode (napr. voči veteránom rakúskym). Osud ich generačných rovesníkov v krajinách chudobných alebo porazených, či dokonca takých, ktoré po vojne zanikli, bol ešte horší. V Česko-Slovensku asi 1,3 milióna veteránov rakúsko-uhorskej armády bolo zabudnutých hneď po roku 1918. I keď pravda, istá sociálna starostlivosť im bola venovaná. Hrdinami dňa boli česko-slovenskí legionári. Ktorí však boli odsunutí do úzadia v čase socializmu... Vedľajším dôsledkom takéhoto prístupu je mimochodom úplne falošná (a zhubná) predstava, že nemáme žiadne vlastné vojenské tradície a Česi a Slováci sú len akési mäkké pacifistické nátury a švejkovia. Nie je to pravda. V Haliči a na talianskom fronte sa zúčastňovali najťažších bojov a obstáli v nich. Žiaľ, len nie na správnej a ani nie tak úplne vlastnej strane.
Súčasná staršia a trocha aj stredná generácia je ešte stále do istej miery produktom výchovy a ideových predstáv obdobia rokov 1880- 1960, ktorých katalyzátorom bola práve prvá svetová vojna. Boli to ideológie v zásade kolektivistické – vyzývajúce k obeti za národ, štát, impérium, „česť regimentu“ alebo nejakú politickú víziu či revolúciu. Dokázali však v dvoch svetových vojnách, revolúciách a množstve menších konfliktov obdobia 1898-1975 priviesť do zákopov desiatky miliónov mladých mužov.
Je prirodzené, že reakcia na takýto – zrejme nie úplne zdravý - stav bola prudká a v zmysle európskeho radikalizmu dôsledná. Viedla v šesťdesiatych rokoch k sformovaniu novej myšlienkovej paradigmy propagujúcej krajný pacifizmus, odmietanie individuálnych obetí, multikulturalizmus, istú ľahostajnosť k verejným veciam a osudu štátu a taktiež vyzývajúcej ku konzumnému spôsobu života. Predstava, že človek poskytuje svojmu životu zmysel tak, že prináša obete v prospech vlasti alebo nejakej veľkej myšlienky sa transformovala do požiadavky, že spoločnosť je povinná každému jednotlivcovi zabezpečiť jeho osobnú sebarealizáciu a blahobyt. Keď to nie nemožné, nastupuje hlboká frustrácia a nespokojnosť.
Myslím však, že v súčasnosti dochádza k novej zmene základnej životnej paradigmy. Táto zmena je porovnateľná s vývojom, ktorý prebehol počas formovania moderných nacionálno-imperiálnych štátov v druhej polovične 19.storočia alebo potom v šesťdesiatych rokoch. Z hľadiska veselého optimisticky naladeného obdobia približne rokov 1965-2000, v ktorom si obyvatelia vyspelých západných krajín plnili svoje sny a v podstate na nich zo strany štátu neboli kladené žiadne veľké požiadavky – ba práve naopak – stále rástli zoznamy ich práv a nárokov – vstupujeme do temnejšieho obdobia. Zrejme aj obdobia, v ktorom budú európske národy čeliť vyššej miere ekonomickej a možno aj vojenskej konkurencie. Zároveň však asi budeme schopní lepšie pochopiť myšlienkové pochody a pocity generácie našich prastarých a praprastarých otcov....
