Článok vtedy vyvolal búrlivú a takmer výlučne negatívnu reakciu. Aj kolegovia a priatelia ma označili za fantastu, ktorý „prestrelil“ a je pod vplyvom romantického radikalizmu.
Bol som obvinený z toho, že „maľujem čerta na stenu“, z „nevedeckosti“ a dokonca z neznalosti mentality slovenského národa, ktorý je lenivý protestovať kvôli politike, pokiaľ má ako-tak plné hrnce. Pritom to posledné je úplne absurdum- žiadna politická revolúcia alebo reformné hnutie na Slovensku v 20. storočí sa nezačalo z „hladu“ – ale z jasných politických príčin. Roky 1918, 1944, 1947-48, 1967-69 a 1989-92 sú, myslím, dostatočne ilustratívne.
Z istej škodoradosti a možno i samoľúbosti uvádzam text, ktorý bol po miernych úpravách pred rokom publikovaný v Týždni:
„O revolučnej situácii...
Napriek tomu, že situácia na Slovensku sa zdá byť stabilizovaná, sú tu prítomné niektoré faktory- predovšetkým demografické- ktoré naznačujú, že v najbližších piatich rokoch sa politická situácia môže vyostriť, ba získať až revolučný charakter. Pod slovom revolúcia si nepredstavujme hneď barikády a útočiace masy pod červenými (či akýmikoľvek inými) zástavami. Skôr ako mocné volanie po radikálnej prestavbe aktuálneho politického systému.
Súčasná mladá a mladšia stredná generácia nezažila November 89 s jeho nádejami, vášňami a sklamaniami. Ich príslušníci pravdepodobne budú hľadať vlastnú autentickú príležitosť na vyjadrenie svojich (generačných) politických postojov. Politický systém, ktorého nedostatky je naša stredná generácia ochotná tolerovať, pretože je vnímame ako lepší, než ten, čo bol „za komunistov“ a veď “máme, čo sme chceli“, oni tolerovať nemusia- jeho prednosti považujú za štandardnú európsku samozrejmosť a o to viac sa sústredia na jeho nedostatky.
V najbližšej dobe okolo 70% príslušníkov mladej generácie bude mať vysokoškolské vzdelanie. Z toho viac než polovica humanitné. Dôvodne sa môžeme domnievať, že väčšina z nich nenájde uplatnenie takého typu, aby to naplnilo ambície, ktoré si s vysokoškolským štúdiom spájali (koľko nových mladých politológov alebo sociológov sa skutočne každý rok môže uplatniť v odbore?). Budú frustrovaní a náchylní podliehať radikálnejším názorom. Emigrácia ako ventil, ktorý účinne tlmil sociálne konflikty v deväťdesiatych rokoch, už nebude účinkovať. Istý ekonomický pokrok znamená aj to, že už neplatí, že akákoľvek práca kdesi v Rakúsku je hodnotená viacej než kvalifikovaná práca na Slovensku. Mladého historika či novinára asi neuspokojí predstava, že môže ísť do Írska robiť predavača za 1300 euro...
Narastať môže aj sociálna frustrácia ako výsledok petrifikácie spoločenských rozdielov. Pokiaľ súčasné sociálne rozdelenie možno legitimizovať odvolaním sa na to, že bohatí sú bohatí, „lebo sa vedeli šikovne uplatniť a všetci mali rovnakú šancu“, príslušníci nastupujúcej mladej generácie vidia, že mnohí ich rovesníci patria do vyššej triedy s úplne inými životnými perspektívami najmä preto, že bohatými a vplyvnými sú ich rodičia.
K tomu treba prirátať aj predpokladaný politický zápas ako dôsledok nevyhnutnej obmeny vo vrcholnom politickom establišmente. Väčšina vedúcich politikov sa do vrcholovej politiky dostala okolo roku 1995 a v horizonte spomenutých 5 rokov vzhľadom na vek veľká časť z nich nebudú schopná svoje pozície obhájiť. Navyše verejnosť bude volať po nových tvárach a dokonca po nových politických stranách. Kľúčovými bodmi budúcich politických zápasov s vysokou angažovanosťou verejnosti, predovšetkým mladých ľudí môžu byť otázky súdnictva, korupcie, volebného systému, vnútornej demokratizácie politických strán i úlohy verejného sektoru.
Nezodpovedanou otázkou zostáva, kto ten nový potenciál využije a na akej protestnej platforme bude nespokojný dorast prípadne mobilizovať.
Nové protestné hnutie pravdepodobne otrasie najprv pozíciami slovenskej pravice a s istým oneskorením i slovenskej politickej ľavice.“
Až na detaily prakticky presne predpovedá súčasnú situáciu, ktorá už pred rokom musela byť vnímavému pozorovateľovi zrejmá.
Žiaľbohu, náš politický systém kvôli nedostatku skúsenosti zo samostatného politického života obsahuje v sebe len obmedzené mechanizmy, ktoré by pomáhali riešiť situáciu preventívne. Naše napoly amatérske a v podstate provinčné politické elity sú pohltené mocenským zápasom o politické prežitie z mesiaca na mesiac a takmer úplne ignorujú názory profesionálnych politológov, sociológov, medzinárodných analytikov, štátovedcov a prognostikov. Azda len sem-tam niektorého dostatočne spoľahlivého a prevereného požiadajú, aby im pomohol s predvolebnými sloganmi a trocha upravil program, na ktorý sa po voľbách obyčajne akosi pozabudne.
No, a tak tu máme opäť masy ľudí na námestiach.... Mimochodom, termíny "amatérsky" a "provinčný" som použil bez akejkoľvek snahy o dehonestáciu alebo zľahčovanie. Jednoduchu presne vystihujú reálne podmienky, v ktorých na malom Slovensku boli v deväťdesiatych rokoch kladené zákaldy modernej demokratickej politiky.
To, že napriek mrazom pomerne abstraktná téma vytiahla masy ľudí na námestia a to dokonca opakovane je dôkazom sily nie len internetových sociálnych sietí ale aj nasrdenosti slovenskej populácie. Mimochodom, význam internetu pre politickú mobilizáciu, ako ju v roku 2010 predviedla SaS a teraz predvádza antigorilové hnutie, som taktiež opísal s dostatočným predstihom (pozri: D.Šmihula: Média ako determinant politiky, in Parlamentný kuriér CXXXV/2006, http://www.parlamentnykurier.sk/kur135-06/home.htm). Je zaujímavé, že aj tento článok vyvolal v roku 2007 istú nevôľu a bol som kritizovaný za to, že zbytočne fantazírujem a bolo mi povedané, že ak aj mám pravdu, tak éra internetovej politiky príde azda až o niekoľko desaťročí. Áno, pre tých, čo sú leniví a konzervatívni na to, aby sa naučili pracovať s e-mailovou poštou a facebookom nepríde nikdy... Avšak potom sa nesmú čudovať, čo sa to okolo nich deje a aké „temné sily“ to zas vyliezajú z kanálov...
Dnes, v čase facebooku, má prístup k šíreniu informácie masovým spôsobom takmer každý a zadarmo – najmä ak vystúpi s témou, ktorú ľudia považujú za aktuálnu.
Aké bude vyústenie súčasného „antigorilového hnutia“ ťažko predvídať.
Revolučná situácia nemusí viesť k skutočnej revolúcii. Môže jednoducho vyšumieť a vyznieť do stratena.
Jeho úspech bude závisieť od naplnenia troch základných predpokladov:
a) vytvorenia dostatočnej organizačnej základne
b) sformovania dostatočne komplexného a realizovateľného politického programu
c) získania reálneho mocenského vplyvu (napr. založením vlastnej politickej strany a prostredníctvom úspechu vo voľbách – nedá sa inak, apolitickú politiku robiť nemožno – vážne bude braný len ten, kto má moc J)
V týchto bodoch nepredkladám žiadne vlastné múdrosti- stačilo mi sa trocha rozpomenúť na to, čo vravel klasik politického a revolučného boja Vladimír Iľjič Uľjanov známejší pod krycím menom Lenin. My, čo sme ešte absolvovali občiansku náuku a dejepis za socializmu, vieme o čom hovoríme. Mladšia generácia bola o tieto poznatky z oblasti organizácie revolúcie, žiaľ, ochudobnená. J Poriadne neovláda ani reálie Nežnej revolúcie....
Slovenská spoločnosť sa každopádne dáva do pohybu. Sám som zvedavý, čo z toho nakoniec bude. Radikálneho politického zvratu sa dosť obávam. Predovšetkým preto, že žijeme v zlej dobe.
Aby som to vysvetlil: revolúcia v roku 1989 bola realizovaná v čase, keď v západnej Európe a USA spoločnosť zažívala dlhodobú a stabilnú konjunktúru. Zároveň to bola spoločnosť optimistická a presvedčená o správnosti ideálu demokracie, slobody, ľudských práv, pokroku, humanizmu, pacifizmu a pod. Celé deväťdesiate roky sme túto atmosféru nasávali a snažili sa priblížiť spomenutým hodnotám.
Dnes je situácia iná. Hodnoty demokracie, liberalizmu, multikulturalizmu, európskej solidarity a pod. prechádzajú skúškou. Nie sú také príťažlivé, ako sa javili donedávna. V západnej Európe vznikajú rôzne netradičné strany s masovou podporou a s programom, ktorý by sme pred 15 rokmi označili prinajmenšom za xenofóbny...
Strach, obavy, frustrácia a následné sociálne otrasy môžu vyniesť na svetlo božie mnoho elementov iracionality a rôzne temnejšie inštinkty.
Situácia v susednom Maďarsku je varovným príkladom: pôvodne oprávnený hnev nad nedostatkami maďarskej demokracie a znechutenie z politických elít nakoniec viedli k nastoleniu semi-autoritárskeho režimu, ktorý sa už k republike nehlási ani formálne....
Dnes máme spoločnosť, ktorá je skorumpovaná a s demokraciou, ktorá je často len deklaratórna a silne manipulované oligarchickými politickými a majetkovými zoskupeniami. Stále to je ale spoločnosť dostatočne slobodná a v ktorej sa konajú slobodné voľby. Môžeme na ňu oprávnene nadávať, ale zároveň by sme si ju mali aspoň trocha vážiť a poprípade ochraňovať. Je totiž stále lepšia ako chaos alebo diktatúra.
Osobne mám radšej reformu ako revolúciu. Revolúcia znamená stratu kontinuity a začínanie z „bodu nula“. Vždy trvá pár rokov, kým sa situácia ako tak vyčistí a stabilizuje možno naozaj budovať niečo pozitívne. Dobrým príkladom sú škandinávske krajiny a Británia. Posledných dvesto rokov nezažili žiadnu skutočnú revolúciu (a ako dobre sa majú!). Ich politické elity boli totiž vždy natoľko prezieravé, že cestou cielených politických reforiem dokázali predchádzať vyhroteniu nespokojnosti obyvateľstva a obrazne povedané – vypúšťať paru z Papinovho hrnca. Bez závažných vnútorných otrasov sa postupnými a efektívnymi reformami prepracovali na svetovú špičku takmer vo všetkom. Hrozba revolúciou je skvelá vec s obrovským mobilizačným potenciálom – samotná revolúcia a občianska vojna až tak nie...
Otázka teda stojí tak, či slovenské mocenské elity budú mať dosť rozumu, aby si z nich vzali príklad a nečakali, dokiaľ stratia zvyšky autority a politickej legitimity, po čom by následne boli fakticky zmetené. Toto nemusí mať charakter násilnej revolúcie - stačí odklon voličskej základne. Spomeňme si na príklad HZDS, ktoré to z výšok 35% preferencií dopracovala za pár rokov na 3%.
Nedávne prijatie zákona o zrušení priestupkovej imunity poslancov, sudcov a pod. by azda mohlo byť interpretované ako pochopenie vážnosti situácie a vykročenie správnym smerom. Verejnosť dnes vlastne nalieha na politickú elitu, aby táto dobrovoľne obmedzila samú seba, čo vyžaduje vysokú mieru štátnickej múdrosti...
