Česko-Slovensko zastupovala emigračná vláda v Londýne a táto zmluva býva nezriedka označovaná za základ neskoršieho sovietskeho vplyvu v Česko-Slovensku, za „chybu“ či dokonca „zradu“ exilového prezidenta Edvarda Beneša. Ako možná alternatíva sa predkladá údajne zásadný a statočný postoj Poliakov, ktorí s boľševikmi nikdy takto zbabelo nepaktovali.
Nuž, realita nie je taká jednoduchá. Poľsko formálne uznalo sovietsku moc už v roku 1921 v Rižskom mieri. V roku 1932 sa nerozpakovalo so ZSSR uzavrieť zmluvu o neútočení a podobnú zmluvu podpísalo aj s nacistickým Nemeckom v roku 1934. Česko-Slovensko, naopak, patrilo medzi štáty, ktoré najdlhšie odmietali uznať sovietsku vládu a nadviazať so ZSSR diplomatické styky. V roku 1922 bola síce podpísaná československo-sovietska obchodná dohoda, no k oficiálnemu uznaniu ZSSR zo strany Česko-Slovenska došlo až v roku 1934. Až vtedy boli nadviazané diplomatické styky. V ČSR tomu dlho bránili záväzky voči malodohodovým spojencom (najmä Rumunsku, ktoré bolo so ZSSR v spore o Besarábiu), domáca opozícia a tiež istý ohľad voči ruským a ukrajinským emigrantom. Je však pravdou, že od toho momentu sa spolupráca so ZSSR veľmi zintenzívnila. V roku 1935 bola uzavretá československo-sovietska spojenecká zmluva, spolupracovalo sa v oblasti spravodajskej, vojensko-technickej a málokto dnes vie, že v tom období československá tajná služba pomáhala pripravovať sovietskych rozviedčikov na pôsobenie v západnej Európe. Základy sovietskeho vplyvu boli vlastne položené už vtedy.
Tento prudký a paradoxný obrat v priebehu dvoch rokov od neuznávania až po priame spojenectvo má svoje vysvetlenie a jeho korene treba hľadať už pri úvahách o vzniku Česko-Slovenska pred rokom 1918. Vtedy sa predpokladala, že nový a relatívne malý štát bude mať svoju oporu proti Nemecku a Maďarsku v Rusku a Francúzsku. Po boľševickej revolúcii zrazu jedna opora chýbala, no vtedy sa to nezdalo dôležité, lebo Nemecko bolo slabé a odzbrojené. Nástupom Hitlera sa situácia zmenila a Beneš ako faktický tvorca česko-slovenskej zahraničnej politiky pochopil, že musí hľadať podporu aj na východe a dohodnúť sa s akýmkoľvek režimom, ktorý panoval v Rusku – hoci aj boľševickým. Preto ten náhly príklon. Beneš bol skvelý analytik medzinárodných vzťahov, ktorý sa snažil v neľahkých situáciách voliť to najmenšie zlo, ako ho chápal on.
Podobne konal aj v roku 1943, keď vidina demokratického slobodného Česko-Slovenska včleneného do rodiny západných štátov – nebola reálna. Bolo vtedy už zjavné, že na východ od Nemecka bude po vojne dominovať ZSSR. Alternatívy pre ČSR boli teda s menšími nuansami len dve: v Česko-Slovensku bude nastolená miestna verzia „lublinského výboru“ z ľudí priamo určených Moskvou, alebo bude môcť na oslobodené územie prísť londýnska emigračná vláda avšak pod podmienkou úzkej spolupráce so Sovietmi. Rozdiel medzi nimi bol taký ako medzi úplnou porážkou a polovičným víťazstvom (alebo polovičnou porážkou). Realizoval sa druhý variant.
Beneš (ako faktický diktátor česko-slovenského exilového odboja) sa zrejme domnieval, že výmenou za prísľub kooperácie v zahranično-politickej oblasti Stalin ponechá Československu vnútornú autonómiu, vlastný ekonomický (kapitalistický) systém a akúsi parlamentnú riadenú polodemokraciu. Česko-Slovensko by sa teda vydalo cestou, ktorú počas studenej vojny realizovalo Fínsko. Len to by zrejme domáca podpora komunistickej strany nesmela byť taká veľká a Česko-Slovensko by sa nesmelo nachádzať na takom strategickom mieste vtedajšej Európy...
Beneš možno uvažoval aj o tom, že cez rôzne provizóriá sa mu podarí oddialiť konfrontáciu a definitívne rozhodnutie o orientácii česko-slovenského štátu s tým, že za čas odkladu do hry môžu vstúpiť niektoré iné priaznivé faktory...
Predpoklady na takéto úvahy v rokoch 1945 – 1948 neboli až také zlé: sovietske vojská z česko-slovenského územia na rozdiel od Poľska, Maďarska či Rumunska odtiahli a v krajine sa podarilo zachovať systém viacerých politických strán.
Predstavme si, že napríklad komunisti by pre nejakú príčinu (napr. medzinárodné ohľady alebo keby ministri nekomunistických strán postupovali v roku 1948 taktickejšie) si v roku 1948 povedali, že ešte rok-dva počkajú a budú rešpektovať provizórium vlády Národného frontu, a Stalin by zomrel nie v roku 1953, ale napr. o tri-štyri roky skôr. Myslím, že keďže J. V. Stalin mal v roku 1945 už 67 rokov (čo sa pred dvoma-troma generáciami interpretovalo ako pokročilý vek), počítať s jeho smrťou bolo úplne realistické. A podpora komunistov by medzitým dajme tomu klesla z 38 % percent tak na 25 – 20 %, čo v tom čase dosahovali v Taliansku a vo Francúzsku. Prevzatie moci komunistickou stranou by sa potom asi neodohralo a Česko-Slovensko by síce napriek nutnosti v zahraničnej politike brať ohľad na sovietske záujmy si zachovalo domáci liberálny a minimálne polodemokratický charakter s režimom viacerých strán a s efektívnejším a perspektívnejším ekonomickým systémom.
Nestalo sa tak a zrejme to bolo najväčšie Benešovo sklamanie, možno horšie ako mníchovská kríza.
Výsledky spolupráce česko-slovenskej emigračnej vlády so ZSSR a pokus o kompromis tak boli nakoniec len nevýrazné a ťažko zhodnotiteľné: česko-slovenská spoločnosť získala na tri roky „odklad“, akúsi pololiberálnu prestávku, na ktorú bolo možné nadviazať v rokoch 1967 - 1970 a potom v roku 1989. Sovietske vojská sa na našom území správali lepšie než všade inde v strednej Európe a vyhli sme sa obdobiu priamej sovietskej vojenskej správy mimo prifontového územia. Sovietske vojská naše územie opustili už v roku 1946 (v Rumunsku, Poľsku, a pod. zostali dlhodobo už priamo od vojny). Celková miera represií rozpútaných komunistickým režimom bola nepopierateľne menšia než v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii či Bulharsku – a to práve preto, že najvhodnejšie obdobie na vybavovanie si účtov a likvidáciu protivníkov, ktoré bolo tesne po vojne, komunisti nemohli využiť. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola materiálna úroveň česko-slovenských občanov lepšia a kvalita a sloboda súkromného života vyššia než vo väčšine ostatných stredo- a východoeurópskych socialistických štátov. Trojročné prechodné obdobie znamenalo aj to, že komunistický režim rešpektoval formálne mnohé inštitúcie a tradície predmníchovskej ČSR: štátnu symboliku, formálnu sieť ústavných orgánov, inštitút prezidenta, existenciu niekoľkých tolerovaných hoci nefunkčných nekomunistických strán a pod. (Nemali sme vlajku s červenou hviezdou, ani podľa sovietskeho vzoru napr. nejaké predsedníctvo Ľudovej rady ako kolektívnu hlavu štátu podľa sovietskeho vzoru a pod.) Tajná polícia na rozdiel od NDR, Rumunska či ZSSR bola menej prebujnelá a diskrétnejšia atď.
Možno to s odstupom času považovať za malý, ale predsa len úspech Benešovej politiky voči ZSSR? To je asi nezodpovedateľná otázka...
