Nie je to však tak a v skutočnosti sme dnes svedkami určitej krízy modernej demokracie. To je však aj príležitosť na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo vlastne demokracie je a ako by mala vyzerať.
Krízové javy v modernej demokracii
Najprv sa ale pozrieme na jej súčasné problémy a prečo ju vnímame ako ohrozenú.
A môžeme začať sa s fenoménom najviditeľnejším: Fenoménom sociálnych sietí a alternatívnych médií, ktoré umožnili do verejného informačného priestoru púšťať bez obmedzení akékoľvek dezinformácie a bludy. Ich autori a šíritelia sú nateraz takmer nepostihnuteľní. Pravda, môžeme v tom vidieť istú formu demokratizácie prístupu do mediálneho prístupu. Pokiaľ ešte pred pár rokmi zverejnenie napr. článku vyžadovalo spoluprácu celého reťazca schvaľovateľov: redaktor, vedúci vydania, šéfredaktor, korektor, majiteľ médií, tlačiar atď., dnes si pomocou napr. facebooku každý môže založiť svoj vlastný „časopis“ s desaťtisícovou čítanosťou – a regulácie zaužívané v prípade klasických médií, naň fakticky neplatia. Nie je to úplne nová situácia. Veď pri každej technologickej revolúcii v komunikácii (reč, písmo, kníhtlač, masové noviny, rozhlas, televízia, internet, sociálne média) došlo k zmene spôsobu šírenia informácií v spoločnosti o politických otázkach, ktorú dokázali niektorá využiť viac než iní. Zmenili sa následne aj mechanizmy fungovania politiky a skupiny, ktoré boli do nej včlenené.
Sociálne siete dnes umožnili aj existenciu doslova virtuálnych politických strán bez reálneho členstva, o ktoré politické strany voľakedy doslova bojovali, pretože im umožnili aktívne pôsobiť na spoločnosť. Dnes sme svedkami rozvinutia nového modelu: politických strán s minimálnym počtom členov, ktorí sú zjednotení okolo charizmatického, nezriedka vlastne autoritárskeho, vodcu. Takéto zoskupenia majú záujem o fanúšikov na facebooku – nie o členov, ktorí by mohli chcieť ovplyvňovať politiku stranu a voliť jej predstaviteľov na rôznych úrovniach.
Tento nový model fakticky spochybňuje niekdajší zmysel existencie politických strán ako nástroja, pomocou ktorého sa v zastupiteľskej demokracii občania zúčastňovali politického života. Dochádza tak k odcudzeniu politickej elity od svojich voličov a politiky od občanov.
Súčasne do politiky sprostredkovanej len elektronickými médiami prenikajú metódy a zákonitosti showbiznisu. Miesto politickej diskusie tak vidíme len snahu zajať, šokovať, hecovať vášne, upútať na seba pozornosť radikalizmom a výstrednosťou. Otvorene môžeme hovoriť o banalizácii politickej diskusie a perzonifikácie politiky do podoby zápasu „populárnych lídrov“, ktorí vybranému segmentu voličov hovoria to, čo títo chcú počuť.
Mechanizmy demokracie a moderné sociálne média sú navyše zneužívané aj na manipuláciu v rámci tzv. hybridnej vojny s cieľom zo zahraničia ovplyvniť politiku danej krajiny. Zdokumentované sú predovšetkým aktivity putinovského Ruska. K absurditám dnešnej doby však patrí aj skutočnosť, že viaceré politické strany si následne doslova „adoptovali“ elektorát, ktorý v krajine takáto hybridná vojna vytvorila.
Za normálnych okolností pomerne okrajové témy (postoj k agende sexuálnych menšín, užívaniu ľahkých drog, interrupciám, predbiehanie sa v populistických sľuboch) sa v exaltovanej politickej diskusii stávajú identifikátormi nových skupinových identít, ktoré nahrádzajú niekdajšie skupinové identity založené na triednom pôvode, profesii, etnicite a pod. A z hlavnej politickej diskusie vytláčajú reálne otázky typu, ako modernizovať ekonomiku a zrýchliť je rast? Ako reformovať školstvo, aby dokázalo udržať tempo s globálnymi zmenami? Ako zabezpečiť obranu štátu a jeho právneho poriadku? Ako generovať nové zdroje, ktoré majú pokryť rastúce náklady na zdravotníctvo a opatrovateľské služby, keď podiel seniorov viditeľne rastie?
Politika ako „veľká show“ nie je ani priaznivým prostredím na dodržiavanie formálnych pravidiel a definovanie racionálnych stratégií rozvoja spoločnosti.
Sociálna situácia v moderných demokraciách je vyostrovaná aj rastom sociálno-ekonomických rozdielov vo vyspelých štátoch a to aj napriek celkovému hospodárskemu rastu. Pritom legitimita demokratických režimov v r. 1920-1980 bola postavená práve na prísľube kontinuálneho rastu životnej úrovne stredných a nižších vrstiev. Ukazuje sa ale že táto dohoda, ktorá v minulosti zabránila revolučnému výbuchu, už neplatí a je ohrozený základný spoločenský konsenzus, ktorý je predpokladom ako tak efektívneho fungovania demokratického politického systému.
Dlhé mierové obdobie demilitarizovalo západné spoločnosti. Elity nepotrebujú masové armády založené na odvodoch príslušníkov nižších vrstiev a tak necítia tlak na dohodu s nimi. Nemusia sa ani obávať nejakého „ozbrojeného ľudu“, keďže po zrušení povinnej vojenskej služby sa z populácie vytratili vojenské zručnosti.
Starnutie populácie spoločne so spomenutým sklamaním z politického vývoja stimuluje vzostup rôznych populistických, nezriedka autoritárskych hnutí. Kvôli súčasnej vekovej štruktúre neorientujú na rozdiel napr. od dvadsiatych, tridsiatych rokov na nespokojnú mladú generáciu, ale často skôr na starších ľudí, ktorí sú obyčajne zameraní nie na dlhodobé vízie, ale na okamžitú spotrebu. Okrem rôznych materiálnych benefitov však staršia generácia požaduje od politiky, aby zabezpečila, „čo najmenej rušivých podnetov“ a spravila svet okolo menej komplikovaným – teda zastaviť reformy, nič nemeniť, krajinu izolovať, nebyť aktívnymi v medzinárodných vzťahoch a dokonca symbolicky vrátiť krajinu do bezpečnej a prehľadnej minulosti (napríklad do takého roku 1981), v ktorej boli dnešní seniori naučení žiť.
V slovenských pomeroch je takéto volanie po „šťastnej minulosti“ paradoxné, lebo by vlastne malo vrátiť národ nie do akejsi funkčnej demokratickej spoločnosti, ale do obdobia totalitného komunistického režimu, stagnácie, normalizácie a závislosti na ZSSR. To je umocnené aj špecifikami slovenského nacionalizmu 19.-20. storočia, medzi ktoré patrí aj „orientácia na Rusko“ (bez ohľadu na jeho dnešný rekčný a autoritársky charakter), ktorá sa zosilňuje práve v čase kríz ako určitá atavistická psychologická reakcia.
Nepredstavujeme však žiadnu zvláštnu a nepochopiteľnú výnimku v západnom svete, nad ktorou treba božekať a zalamovať ruky. Anglosaské krajiny sme tradične vnímali ako jadro demokratického vyspelého Západu. V roku 2016 si však Američania zvolili za prezidenta Donalda Trumpa a to práve na základe jeho sľubov o „návrate do roku 1959, keď bola Amerika veľkou“ a oddelení USA od nepokojného sveta, no a Briti zahlasovali za brexit (tiež prevažne staršia generácia) motivovaní nostalgiou za niekdajšou imperiálnou slávou, keď sa Británia nemusela nikomu prispôsobovať. Otázka reálnych súčasných ekonomických a vojenských kapacít sa neriešila.
Skôr môžeme tento vývoj zovšeobecniť tak, že globalizácia, stagnácia životnej úrovne stredných vrstiev a prekotný technický a spoločenský vývoj vyvolali protireakciu veľkej časti populácie v snahe zabezpečiť stabilitu a ochranu svojho socio-ekonomického postavenia a izoláciu od svetových trendov, ktoré vnímajú ako hrozbu pre vlastný pocit dôstojnosti. A na tom využívajú aj demokratické mechanizmy, ktoré majú k dispozícii. Varovným však je, že v minulosti demokratické voľby dokázali viackrát dostať k moci rôzne totalitné politické strany, ktoré následne už ďalšie slobodné voľby nedovolili (Nemecko 1933, Česko-Slovensko 1946). Udržanie demokracie vyžaduje, aby občania volili demokratov.
Výhody demokracie
Nevdojak sa v tejto súvislosti vynára spomienka na úvahy antických autorov o tom, ako demokracia pod vplyvom demagógov a ľahkovážnosti občanov mení na ochlokraciu a následne na autokraciu.
Preto sme oprávnení sa pýtať, či by sme už nemali uvažovať o náhrade demokracie inou formou vlády.
Musíme však na túto otázku odpovedať len jednoduchým – nie. Demokracia síce musí byť s námahou udržiavaná a bránená – pretože prirodzenosťou ľudskej spoločnosti je automatické „skĺznutie“ k oligarchickým a autokratickým režimom, kde silní vládnu slabým - avšak oproti iným politickým režimom má demokracia viacero predností.
Predovšetkým poskytuje riešenie na otázku politickej a právnej legitimity vládnej moci.
Vláda je vládou, lebo ju občania vo férových voľbách zvolili. Autokratické alebo oligarchické režimy sa musia odvolávať buď na tradíciu (historická legitimita) alebo vyššiu nadprirodzenú moc (náboženská legitimita). Historická legitimita ale môže byť vždy nejakým novým trendom spochybnená a náboženská v modernej sekulárnej dobe stratila svoje opodstatnenie, hoci jej modernou verziou sú rôzne odvolávanie sa na abstraktnú „prozreteľnosť“, „zákonitosť dejín“ či „budovanie komunizmu“ (alebo akúkoľvek inú dostatočne vzdialenú víziu).
Pravda, poznáme aj legitimitu založenú na charizme vodcov, niekedy až po formu „úcty k posvätnému bláznovstvu“, ktorá sa v úplne absurdnej forme vďaka masovým médiám a sociálnym sieťam vracia aj v modernej dobre. Ale táto forma je veľmi nestabilné, lebo nálady ľudu sa vedia meniť veľmi rýchlo, a tak pomerne efemérna.
Avšak predstava, že alternatívou demokracie a demokraticky zospodu kreovanej vlády s „pochybnými politikmi“ musí byť nejaká „vláda zodpovedných odborníkov“, je naivná.
Vládu odborníkov sa totiž tiež nejako musí dostať k moci. Ak si odmyslíme napr. násilný prevrat, tak ju môže menovať buď autokrat (alebo skupina oligarchov) alebo sama predstavuje nejakú formu oligarchie.
Avšak nekontrolovateľný autokrat alebo úzka skupina oligarchov, hoci by začali vládu s najušľachtilejšími zámermi – rýchlo stráca prehľad o realite a nakoniec aj vekom na zdravom úsudku. A ako by mala vyzerať kreácia nových autokratov a členov oligarchického vládnuceho kruhu, aby sa zachovala kontinuita pôvodných osvietených vlastností? Menovaním nástupcu? Sme si istý, že sa pri tomto akte bude postupovať podľa pravidiel, nezištne a tak, aby vybrali tých najlepších – a nie hlavne s ohľadom na svoje osobné a mocenské záujmy? (nepotizmus, partajníctvo, resp. uplatnenie princípu negatívneho výberu – „vyberáme toho, kto je priemerný, aby nás neohrozoval“). Stačí sa predsa pozrieť na fungovanie napr. akademickej a univerzitnej samosprávy, ktoré by malo byť prototypom akejsi „vlády filozofov“. Vidíme tam však rovnaké politikárčenie, intrigy, korupciu a populizmus ako kdekoľvek inde.
Demokracia umožňuje vládu kontrolovať a v pravidelných cykloch obmieňať – viac menej podľa výsledkov jej vládnutia. Aj keď demokracia v skutočnosti priamo nepreferuje „vládu najlepších“ podľa nejakých objektívnych kritérií, zo strednodobého hľadiska eliminuje babrákov a alebo ľudí neschopných. To je možno pro kontinuálny rast blahobytu a bezpečnosti spoľahlivejšia metóda než špekulovanie o nejasne definovanej „vláde najschopenejších“.
Sloboda v demokracii umožňuje aj nebývalý vzostup kreativity. Nie je náhodou, že liberálne demokracie sú dnes technicky najvyspelejšími a najbohatšími národmi na svete. Výnimku predstavujú tzv. ropné emiráty a iné štáty s mimoriadne bohatými prírodnými zdrojmi, ktoré kompenzujú mnohé nedostatky spoločenského systému. Zaujímavou skutočnosťou je, že v prvej tridsiatke krajín podľa HDP na obyvateľa, je nie len 26 liberálnych demokracií, ale z nich je 14 parlamentných monarchií. Možno to nebude náhoda. Z historického pohľadu si tento jav možno vysvetliť tak, že monarchie sa udržali v krajinách, ktoré sa ako prvé vydali cestou reforiem a modernizácie a preventívne tak zabránili revolučnému radikálnemu výbuchu. Druhým vysvetlením je možnosť, že postava konštitučného monarchu s veľmi obmedzenými právomocami hrá úlohu v stabilizačného faktora v parlamentnej demokracii. Štátna správa aj armáda je formálne orientovaná na postavu monarchu. Ten je súčasne prvkom politického systému, ktorý je od detstva pripravovaný na túto úlohu, nemá moc čo získať, ani stratiť (pokiaľ sa bude správať ako tak rozumne) a môže krotiť excesy parlamentných politikov, najmä keď sa fungovanie demokratických procedúr zablokuje alebo dostane do slepej uličky. Nakoniec, aj viaceré antické mestské štáty mali postavu tzv. posvätného kráľa-veľkňaza s výrazne obmedzenými právomocami.
Antická a moderná demokracia
Výklad o modernej demokracii by sme mohli začať nekonvenčným tvrdením, že medzi antickou demokraciou a modernou demokraciou nie je žiadna kontinuita. Demokracia mestských štátov sa tak sprofanovala, že to vlastne na dve tisícročia bola považovaná za „škaredé slovo“. Pri pokuse označiť nejakú zmysluplnú kolektívne vládu ako protiklad monarchie sa skôr používal pojem „republika. “ Dokonca možno povedať, že antickí a moderní autori ani pod termínom „demokracia“ nemysleli to isté. V antike sa ako demokracia myslela v podstate len dnešná priama demokracia navyše obmedzená na fakticky privilegovanú skupinu mužov (vojaci, vlastníci pozemkov, definovaný rodový a etnický pôvod atď.). Moderní autori od 18. storočia sa takmer výlučne zaoberajú demokraciou nepriamou, ktorá bola pre nich jedinou možnou v relatívne veľkom národnom teritoriálnom štáte. Antickí autori by preto označili naše súčasné demokratické režimy za oligarchické (vládne parlament). Obnova používania slova „demokracia“ súvisela zrejme aj s oživením záujmu o grécke antické dejiny na prelome 18. a 19. storočia. Stredoveká a renesančná Európa v skutočnosti nadväzovala na tradíciu neskorej rímskej ríše, kresťanstva a barbarských kmeňov.
O antickej demokracii toho vieme vlastne pomerne málo. Zachovali sa nám viac správy a analýzy jej kritikov než zástancov. Možno kvôli tomu, že príležitosť a čas písať mali skôr predstavitelia pozemkovej aristokracie než napr. nižších vrstiev. Jedným z mála „programových vyhlásení“ antických demokratov je napríklad Periklova reč na pohrebe padlých v prvom roku peloponézskej vojny, ako nám ju zachoval historik Thukydides.
Príčinou zlyhania antických demokracií boli dve zásadné príčiny, kvôli ktorým podľahli svojim konkurentom. Prvou bol sklon priamej demokracie riadenej faktickými amatérmi dostať sa do vleku rozhodnutí ľudových zhromaždení, ktoré sa riadili len okamžitými náladami konkrétnej skupiny zhromaždených, prípadne demagogickými lídrami, a tak stratili schopnosť prijímať koncepčné systematické riešenia, čo je nesmierne dôležité napr. pri uskutočňovaní akejkoľvek vojenskej stratégie alebo politickej a ekonomickej reformy.
Druhým dôvodom bol územná obmedzenosť priamej demokracia – dobové technické možnosti ju limitovali len na územný obvod, v ktorom bolo možné dosiahnuť centrálne zhromaždisko (agoru, fórum) v rámci jedného dňa. Populačné a prírodné zdroje takéhoto štátika tak nevyhnutne museli byť obmedzené a vo vojne musel skôr alebo neskôr podľahnúť centralizovanej monarchii alebo oligarchii. Nemožno povedať, že si antickí Gréci neboli tohto problému vedomí. Odpoveďou naň bol pokus zriadiť spolky mestských štátov, z ktorých neskoršie – ako Aitólsky a Achájsky – mali dokonca demokratické zriadenie. No, starí Gréci nedokázali prekonať koncept priamej demokracie. Najvyšším orgánom týchto spolkov bolo zhromaždenie občanov všetkých členských štátov (napr. z celého Peloponézskeho polostrova), čo už bolo naozaj veľmi, veľmi nepraktické.
Pri ohliadnutí za antickou demokraciou je na záver azda vhodné spomenúť, že to bola demokracia veľmi militaristická – politické práva tam boli spojené s nevyhnutným výkonom vojenskej služby. Toto prepojenie sa obnovilo aj v modernej dobe a prakticky až do šesťdesiatych rokov 20. storočia bolo považované za samozrejmé.
Veď moderná demokracia vychádza z tradície ranostredovekých bojovníckych družín v severozápadnej Európe, ktorá bola pretransformovaná do stavovského zriadenia s jeho zastupiteľskými zbormi a fakticky miličným vojenským systémom. Revolúcie a reformy 18.-20. storočia rozšírili práva a povinnosti príslušníkov pôvodne privilegovaných stavov postupne na všetkých obyvateľov. Na rozdiel od antiky už išlo o demokraciu nepriamu, ktorej vláda ľudu bola transformovaná do podoby zastupiteľských orgánov – snemov, ktorých sa zúčastňovali podľa istého kľúča volení zástupcova a nie všetci politicky aktívni obyvatelia. Jej korene zrejme vychádzali zo systému miličného vojska v Škandinávii, Anglicku, Nizozemsku a zmáhajúceho sa mestského stavu. V Anglicku – ktorého politický vývoj bol neskôr určujúci neskôr pre celú Európu – prvé zhromaždenie, do ktorého sa volilo, bol parlament zvolaný v roku 1264-65 Šimonom z Montfortu (1208-1265) počas jeho rebélie proti kráľovi Henrichovi III. (okrem príslušníkov vysokej šľachty, ktorí mali byť prítomní osobne, nižšia šľachta mala byť zastúpená prostredníctvom dvoch rytierov zvolených v každom grófstve a meštianstvo prostredníctvom dvoch poslancov za každé väčšie mesto).
Predpoklady demokracie
Moderná liberálna demokracia však nemôže byť sformované všade. Vyžaduje predpoklady vo viacerých oblastiach. Technologickým predpokladom modernej zastupiteľskej demokracie je rozvoj komunikačných technológií. V spoločnosti taktiež musia existovať určité právne garancie, pocit národnej jednoty a úrovne vzdelania. Dôležitý je aj predchádzajúci ekonomický rast a rozširovanie strednej triedy. Demokratický politický život totiž nemôže byť založený na masách pologramotných bedárov zápasiacich o základné prežitie. Z kultúrneho pohľadu asi nebude náhodou, že sa dokázala presadiť predovšetkým v krajinách s kresťanskou náboženskou tradíciou, ktorá umožňuje prechod k sekulárnej spoločnosti a politike a právnemu systému oddeleným od náboženstva.
Je nesmierne náročné zaviesť demokraciu tam, kde pre ňu neexistujú vhodné podmienky. Preto pokus demokratizovať napr. Afganistan silami zvonka zákonite skončil krachom. Po revolučnej vlne v r. 1989-90 v Európe sme taktiež videli, že liberálna demokracia sa viac-menej úspešne presadila v stredoeurópskych a pobaltských krajinách. Na Balkáne a vo východnej Európe je tento proces výrazne pomalší. Túto zákonitosť potvrdzuje aj historická skúsenosť z východnej Ázie, kde na Taiwane a v Južnej Kórey v druhej pol. 20. storočia najprv osvietení autokrati vzdelaní na prestížnych amerických univerzitách a pod americkou vojenskou ochranou dosiahli značný civilizačný vzostup a až potom sa tieto krajiny liberalizovali a demokratizovali.
Aj pre západoeurópsku a severoamerickú demokraciu vlastne vytvorili podmienky priemyselná revolúcia a kapitalizmus v prvých dvoch tretinách 19. storočia – a tie boli riadené nie vládami demokratickými ale skôr liberalizujúcimi sa monarchisticko-byrokratickými režimami.
Definícia modernej liberálnej demokracie
Tento článok by bol neúplným, keby sme sa nepokúsili modernú liberálnu demokraciu definovať. Za ňu v západnom ponímaní môžeme považovať také politické usporiadanie, kde je miera účasti obyvateľstva na výkone štátnej moci vysoká. Občania sa taktiež podieľajú na tvorbe najvyšších štátnych orgánov a tiež aj na výkone štátnej moci. Je garantované občianska rovnosť a tiež aj práva a slobody občanov. Zdrojom moci je samotný ľud, občania. Cieľom demokracie je dôstojný život občanov a presadenie ich záujmov. Politické práv pritom majú všetci obyvatelia alebo aspoň ich väčšina.
Hlavný rozdiel medzi modernou liberálnou demokraciou a demokraciou v stredovekých a starovekých mestských štátoch spočíva v:
a) obmedzeniach vlády väčšiny (právom a právom garantovaných právach menšiny a jednotlivca)
b) zastupiteľskom charaktere
c) existencii volebnej procedúry
d) výkone štátnej moci prostredníctvom profesionálnej štátnej byrokracie a profesionálnych politikov- nie občanmi priamo
e) väčšom priestore pre súkromný život jednotlivca a uplatnenie sa jeho individuality
Plnoprávna demokratická účasť na politickom živote sa v počiatkoch demokratických moderných štátov povoľovala len vybraným skupinám obyvateľstva. Volebné právo sa určovalo na základe napr. majetkového alebo vzdelanostného cenzu. Ženám sa volebné právo dlho upieralo. Vo väčšine krajín Európy a oboch Amerík sa volebné práva jednotlivých sociálnych a rodových skupín zrovnoprávnili až v období medzi dvoma svetovými vojnami.
Priamo môžeme povedať, že moderná liberálna demokracia sa sformovala vlastne až v období 1945-1970. Je definovateľná aj pomocou tzv. hlavných znakov resp. princípov demokracie. V demokratickom štáte by mali byť zakotvené priamo v ústave. Týmito princípmi sú:
a) princíp obmedzenej väčšiny
b) princíp všeobecnej a rovnej participácie na správe vecí verejných
c) politický pluralizmus
d) ekonomický pluralizmus
e) princíp slobodných volieb
f) princíp kontroly reprezentácie moci
Princíp obmedzenej väčšiny znamená, že v demokracii sa v zásade uplatňuje kolektívne rozhodovanie (pri hlasovaní, pri voľbách) a uplatní sa ten návrh, ktorý podľa príslušnej procedúry získa väčšinu hlasov. Zároveň ústavné a zákonné práva menšiny a jednotlivcov sú chránené aj pri uplatňovaní väčšinového návrhu. Výsledné rozhodnutie by malo byť skôr výsledkom diskusie ako tvrdého „prevalcovania“ menšiny hlasovacím mechanizmom. Sloboda diktátu väčšiny je obmedzená právnym systémom, ktorý ochraňuje aj minoritné názory, postoje a skupiny. Menšina a menšiny majú právo účasti na kontrole verejných a štátnych záležitostí. Skutočnú modernú demokraciu teda nepredstavuje vláda akejkoľvek väčšiny, ale tzv. obmedzenej (limitovanej) väčšiny. Vládu nekontrolovateľnej a neobmedzovanej väčšiny môžeme označiť skôr za ochlokraciu (vládu davu) alebo tzv. tyraniu väčšiny.
Princíp všeobecnej a rovnej participácie na správe vecí verejných – je potvrdením práva občanov sa zúčastňovať riadenia spoločnosti (najmä pomocou volieb, hlasovaní, kandidovaním do zastupiteľských zborov) a tiež aj občianskej rovnosti. Všetci občania majú rovnaké základné práva a slobody vrátane politických práv - t. j. práv rozhodovať o obsadzovaní verejných funkcií, uchádzať sa o ne a taktiež účastniť sa rozhodovaní o iných závažných otázkach. Tento stav spoločenskej rovnosti a otvorenosti spoločenských štruktúr nazývame aj spoločenskou alebo sociálnou demokraciu (nezamieňať s rovnomenným politickým hnutím).
Politický pluralizmus znamená súčasnú existenciu (a tolerovanie) viacerých politických ideológií a smerov v spoločnosti. Organizačným vyjadrením politického pluralizmu je zákonom garantované súčasné pôsobenie viacerých politických strán a hnutí, ako aj slobodná súťaž počas volieb, v ktorých sa o hlasy voličov môže uchádzať viacero politických strán a kandidátov. Súčasťou politického pluralizmu je aj sloboda prejavu.
Ekonomický pluralizmus je súčasná rovnoprávna existencia a ochrana rôznych foriem vlastníctva (súkromné, štátne, verejné, družstevné) a v širšom význame aj súčasná existencia väčšieho počtu konkurujúcich si ekonomických subjektov, čo je predpoklad aj politickej slobody. Obsahuje v sebe aj podmienku práva na vlastníctvo, slobodnej trhovej ekonomiky a slobodnej hospodárskej súťaže. Nikto nie je na trhu zvýhodňovaný. Tento stav opisujeme aj ako tzv. ekonomickú demokraciu.
Princíp slobodných volieb - znamená, že v spoločnosti sa v pravidelných a normami stanovených lehotách konajú voľby na obsadenie mocenských a politických postov. V moderných demokraciách by tieto voľby mali byť vykonávané na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva. Samotný akt hlasovanie by mal byť tajným.
Princíp kontroly reprezentácie moci znamená, že ústava a zákony zabezpečujú ľudu, ktorý je zdrojom moci, právo na vonkajšiu a vnútornú kontrolu výkonu verejnej moci reprezentantmi tejto moci. Cieľom takejto kontroly je predísť zneužívaniu mocenského postavenia. Táto kontrola sa môže realizovať pomocou povinnosti vládnej moci poskytovať informácie, slobody prejavu a kritiky činnosti verejných inštitúcií, prostredníctvom mimovládnych organizácií, slobodných médií a v konečnom dôsledku aj občianskej neposlušnosti a práva na odpor. Je dôležité, aby sa na kontrole zúčastňovali aj predstavitelia menšiny, menšinového prúdu.
Moderná liberálna demokracia je vždy vymedzená a limitovaná právom, len v rámci ktorého môže prebiehať politický a spoločenský život. Demokracia je právna inštitúcia a občanom garantuje isté základné práva a slobody, ktoré nemôžu byť spochybňované žiadnym politickým alebo rozhodovacím mechanizmom. Občania alebo ich zástupcovia nemôžu teda „demokraticky“ hlasovať napr. o tom, že vyženú, pozabíjajú alebo vyvlastnia nejakú menšiu skupinu občanov alebo konkrétneho jednotlivca. Takéto jasné garantovanie občianskych a ľudských práv chýbalo demokracii antickej. Jej súčasťou až príliš často bola likvidácia slabšej politickej frakcie alebo jej vyhnanie do exilu po tom, ako neuspela vo vnútropolitickom zápase o moc v konkrétnej polis.
Modernú demokraciu v západnom ponímaní teda spájame nielen s „vládou ľudu“ alebo ich zástupcov, ale aj s vysokou mierou občianskej slobody (liberálnou demokraciou), právnym a rozvinutým sociálnym štátom, sekularizmom, rozvinutou technologicky vyspelou trhovou (resp. sociálno-trhovou) ekonomikou a taktiež prirodzenými požiadavkami na rešpektovanie ľudských práv, možno aj ochranu prírody, trvalo udržateľný rozvoj a mierové súžitie národov.
V západnom ponímaní demokracie (tzv. liberálnej demokracie) je teda dôležitá nielen procedúra výberu vlády (t. j. voľby), ale aj také fenomény ako:
a) právny štát
b) rozdelenie moci
c) ochrana základných práva slobôd (sloboda prejavu, zhromažďovania, svedomia a presvedčenia, ochrana vlastníckych práv).
V demokratických štátoch platí, že volené súčasti štátneho aparátu (prezident, parlament) sú nadriadené nevoleným súčastiam (štátnym úradom). Výnimkou je napr. dedičný panovník v konštitučnej monarchii alebo menovaní sudcovia ústavného, resp. najvyššieho súdu.
Záver
Demokracia však nie a asi ani nemôže byť uzavretým a nehybným systémom. Mení sa a vyvíja. Preto je prirodzené a veľmi správne, že spoločne s moderným politickým systémom je stabilným predmetom skúmania, analýz aj diskusie.
Zároveň však je systémom, ktorý vyžaduje aktívny prístup občanov k verejným veciam a tiež aj značnú ochranu a investície. Na druhej strane je kvalita života v demokraciách vyššia. Prípadný model úspešnej autokracie (azda pre niekoho aj veľmi lákavý) založenej na petrodolároch z využívania vlastných bohatých surovinových zdrojov je napodobniteľný iba v hŕstke krajín.
