Protestné hnutie však len v posledných dňoch dokázalo sformulovať použiteľné návrhy na zásadné zmeny v slovenskej politike. Na internetových fórach sa preto dlho objavovali požiadavky žiadajúce zavedenie „priamej demokracie"- teda vlády bez politických elít a politických strán. Takáto požiadavka je aj logickým dôsledkom poklesu dôvery v tradičné inštitúcie zastupiteľskej demokracie.
Priama demokracia však síce pôsobí sympaticky, ale v praxi je zrejme len ťažko predstaviteľná. Tobôž v slovenských podmienkach, kde je problém zohnať ľudí aj na niečo také banálne ako je schôdza domovej samosprávy.
Zároveň historické skúsenosti z antického obdobia s priamou demokraciou sú také odstrašujúce, že na viac ako dve tisícročia sa z demokracie stalo škaredé slovo. V moderných dobách síce máme tiež dva- tri pokusy o priamu demokraciu, ale vždy išlo o veľmi špecifické izolované príklady (Island, Švajčiarsko, Andorra, San Maríno).
Moderná politika sa zrejme bez profesionálnych a poloprofesionálnych politikov nezaobíde a ani bez politických strán. A ktovie, ako by na takéto novátorstvo reagovali naši partneri z EÚ a NATO.
Účelnejšie než snívať o vznešených víziách by preto bolo nasmerovať úsilie na reformu súčasného slovenského politického systému, posilniť kontrolu obmedzujúcu korupciu, demokratizovať politické strany, aby boli skutočne priestorom politickej aktivity občanov a nie izolovanými klubmi poväčšinou bezpečne ovládanými (a zároveň umŕtvovanými) straníckym ústredím. Úvahy o zmene volebného systému na väčšinový, v ktorom by sa volili konkrétni poslanci v jednomandátových obvodoch vôbec nemusia byť scetné. Väčšinový systém v skutočnosti viacej zodpovedá slovenskej mentalite a tradícii ešte z čias Uhorska a politické strany by museli začať navrhovať za kandidátov výraznejšie osobnosti, ktoré by museli byť schopné uspieť vo voľbách viac-menej ako jednotlivci s dostatočnou autoritou. Zmena volebného systému by ale rozvrátila existujúci systém politických strán a jej výsledkom by bol nakoniec systém dvoch politických strán (ľavicovej a pravicovej) s jednou menšou maďarskou. (Ale poslanci by boli výrazne menej závislí na svojich politických stranách.)
Nie je ani rozumné - ak sa vrátime k priamej demokracii- na Slovensku zavádzať niečo, čo nie je dostatočne vyskúšané v iných krajinách. To by sme vlastne u nás realizovali sociálny a politický experiment, ktorý by bol istotne zaujímavý a dostal by sa do učebníc, avšak pre krajinu neúmerne riskantný. Pritom Slovensko ako štát v mnohých oblastiach zaostávajúci za najvyspelejšími európskymi štátmi, ak chce ďalej napredovať, vôbec nemusí robiť žiadne pokusy a ani príliš premýšľať nad alternatívnymi cestami. Stačí siahnuť po modeloch spoločnosti, politiky a vládnutia, ktoré sa dlhodobo aplikujú vo vyspelejších krajinách s nízkou mierou korupciu a vysokou úrovňou občianskej participácie na vládnutí a pokúsiť sa ich aplikovať na Slovensku. Nebude to žiadne zázračné ani originálne riešenie, ale pre nás a v našich podmienkach bude predstavovať pokrok oproti súčasnému stavu. A čo je dôležité- pôjde o uplatnenia osvedčeného modelu, ktorý už preukázal svoju efektívnosť. Priamu demokraciu nechajme radšej najprv vyskúšať inými....
Pozornosť by sme mali preto upriamiť na severozápad Európy, do Fínska, Švédska, Dánska, Veľkej Británie... O tomto škandinávskom (či anglosaskom vzore) pre Slovensko už viackrát hovorila aj slovenská ľavica i pravica, Vždy však chýbala dostatočná razancia a odvaha sa touto cestou naozaj vydať. Je však možné že masové vyjadrenie nespokojnosti a obava slovenských politických elít zo straty politickej legitimity môžu situáciu zásadne zmeniť.
