Michael Albert (1947) je americký ľavicový publicista a autor ekonomických a sociálnych koncepcií demokratického participatívneho plánovania ako alternatívy súčasného kapitalistického voľného trhu. S jeho knihou „Naša nádej, život bez kapitalizmu“, pôvodne vydanou v roku 2006 sa teraz môžu zoznámiť aj slovenskí čitatelia. V nej prezentuje svoju víziu participatívnej ekonomiky (pareconu). Vychádza pri tom z kritiky kapitalizmu, v ktorom malá menšina vlastní väčšinu svetového bohatstva, čo príkro odsudzuje. Odmieta taktiež aj ľudskú potrebu vlastníctva materiálnych statkov bez ohľadu na ekologickú záťaž, ľudské city a skutočné potreby. Volá po takých ekonomických vzťahoch, kde by bola prítomná solidarita medzi ich účastníkmi. Na pracoviskách by sa to malo dosiahnuť samosprávou zamestnancov v podobe zamestnaneckých rád. Tie by rozhodovali o odmene pracovníkov nie len na základe ich ekonomického prínosu ale obetavosti a snahy (Michal Albert asi nikdy nepôsobil dlhodobo v žiadnom pracovnom kolektíve so všetkými nešvármi jeho členov ako sú lenivosť, závisť, zlomyseľnosť a hlúposť). Tak sa odstráni monopol manažérov a riadiacich pracovníkov, ktorí moc len zneužívajú na vyvyšovanie sa nad ostatnými. Uvoľní sa tak kreativita a nastane väčšia spokojnosť na pracovisku. Nikto nebude nútiť výrobcov, aby dosahovali zisk (teda ekonomickú efektivitu ), ale cieľom ich činnosti bude ich vnútorné naplnenie a tiež vnútorné naplnenie spotrebiteľov....
Trh je taktiež podľa Alberta hlboko nemravný, lebo na ňom sa snaží každý len ošklbať toho druhého. Navyše v kapitalizme predajca sám vyvoláva u potenciálnych zákazníkov potrebu nakupovať a frustráciu z toho, že nemá najnovší výrobok. Ostrá konkurencia tlačí výrobné podniky do špirály zvyšovania efektivity, pričom tento konkurenčný zápas vo svojej podstate znižuje kvalitu života výrobcov. To je možné odstrániť pomocou centrálneho plánovania a skupiny „centrálnych plánovačov“. Spotreba je zase bola regulovaná tzv. radami spotrebiteľov. Parecon by akosi automaticky mal byť aj šetrnejší k životnému prostrediu (Chýba však analýza prečo vlastne....).
Takejto ekonomike by mal byť prispôsobený aj politický systém (parpolity), ktorý má zabezpečiť úplnú slobodu bez existencie triedy profesionálnych politikov. Sociálne vzťahy majú byť usporiadané na základe „...porozumenia a rešpektovania jeden druhého.“ Politická moc by bola založená na pyramíde samosprávnych jednotiek, pričom z každej úrovne by sa volili zástupcovia do vyššej (Čo je úplná kópia pôvodnej myšlienky sovietov „roľníckych, robotníckych, kozáckych a vojenských zástupcov“.). Od príslušníkov takejto spoločnosti sa očakáva plná politická a občianska angažovanosť pri riadení politiky a ekonomiky na príslušnej úrovni.
Michael Albert za ako jednu z podmienok realizácie jeho vízie považuje oslabenie príbuzenských väzieb (čo je logické, lebo sú zárodkom nepotizmu a korupcie, pohlavných odlišností v spoločenských roliach a taktiež aj ľudskej sexuality ako takej pomocou akejsi „plne oslobodenej sexuality“.)
A samozrejme, návrh predpokladá dlhodobé harmonické súžitie rôznych a často veľmi odlišných kultúr. No taktiež chýba návod, ako to o dosiahnuť, okrem všeobecného ubezpečenia, že to vyžaduje od každého jednotlivca veľkú mieru tolerancie....
Víziami Michaela Alberta o novej globálnej spravodlivosti a medzinárodných vzťahoch nie je žiaľ, možné sa zaoberať, pretože predstavujú len nesúvislú zmes protirečiacich si absurdít.
Časti venované vede a technike sú taktiež vo svojej podstate krasorečnením. Točia sa okolo t, že v kapitalizme veda a technika slúži zlu (zjednodušene povedané), zatiaľ čo v parecone budú automaticky slúžiť šťastiu a spokojnosti výrobcov a spotrebiteľov. Albert zdôrazňuje aj význam vzdelanie a výchovy mládeže, no obmedzuje sa len na kritiku súčasného vzdelávania v kapitalistickej spoločnosti s nejasným konštatovaním, že v parecone to bude inak- ale Michael Albert nás neinformuje ako....
Šport by mali regulovať akési športové rady, ktoré by nepriznávali športovcom nadmerné príjmy a oceňovali by nie ich vrodené predispozície (talent) ale len mieru osobného nasadenia a úsilia pri tréningu (Ach, spravodlivé, no ako odlíšiť od seba mieru vkladu talentu a tvrdej driny? Škoda, že Michael Albert nezabrúsil do oblasti ľudskej krásy a fyzickej príťažlivosti- iste by sme a dozvedeli, že je treba hyzdiť krásnych a skrášľovať škaredých).
Kriminalita v parecone, samozrejme, nebude, hoci tak ako všade v texte, chýba vysvetlenie, že prečo....
Návrh spoločnosti vychádzajúcej z téz Michaela Alberta akoby implicitne predpokladal, že všetci ľudia budú ochotní sa na podieľať na jeho realizácii a navrhované usporiadanie bude vyhovovať všetkým- a nikto ho ani nebude sabotovať a odmietať, alebo sa ho pokúšať nahradiť niečim iným. Pritom je zrejmé, že kverulanti a sabotéri by v ideálnej spoločnosti pareconu nemohli žiť- zrejme by museli byť odsťahovaní na niektoré odľahlé ostrovy (v mene blaha zvyšku spoločnosti, samozrejme)....
Celkovo možno povedať, že dielo pôsobí značne nesúvisle a často sa v ňom opakujú banálne dávno povedané pravdy - najmä v častiach venovaných kritike kapitalizmu, pričom sa zdá, že v jej rámci autor vlastne kritizuje podstatu človeka a spoločenských vzťahov, ktorá má doslova genetický základ a zostáva tu prítomná tisíce generácii- a zbožných predstáv o ideálnej utópii zbavenej nízkych a materialistických túžob. . Navyše pri čítaní návodov na lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť sa našinec neubráni dojmu, že o niečom podobnom nie lenže čítal už aj predtým, ale že to dokonca v nedávnej minulosti aj zažil....
Zdá sa, že autor- tak ako mnoho intelektuálov pred ním- podľahol pokušeniu, že dokáže sformovať komplexný a účinný návod na reformu spoločnosti a dokonca do vtesná do cca dvesto strán (marxisti sa o to snažili aspoň v spisoch, ktoré pokrývali celé police knižníc). Niečo také je od počiatku scestné, realita spoločenského života je príliš komplexná na to, aby sa jej dala naordinovať nejaká všeliečiaca „panacea“. Michal Albert síce definoval želaný ideálny stav, no vôbec sa nestaral o to, ako ho dosiahnuť.
Pritom cieľ, ktorý ponúka Michal Albert by predpokladal zmenu ľudskej prirodzenosti. Pokus ho realizovať by preto zákonite musel byť sprevádzaný rozličnými formami donútenia a kontroly a tak by jeho výsledkom bola určite nejaká forma tyranie.
Ním dosť nejasne definovaný model by zrejme ani neobstál v skúške v rámci mechanizmu kolektívnej evolučnej selekcie- spoločenstvá, ktoré by ho aplikovali, by zrejme boli menej efektívne v porovnaní so spoločnosťami, ktoré by si zachovali súčasný kapitalistický model a tak by im v medzinárodnej súťaži museli podľahnúť. V histórii nevíťazia modely, ktoré ponúkajú spoločnostiam, čo ich uplatňujú, šťastie a spokojnosť, ale tie, ktoré im poskytujú ekonomickú a vojenskú silu a spoločenskú dynamiku a to aj za cenu celoživotnej frustrácie a stresu individuálnych príslušníkov takého spoločenstva. Nakoniec, frustráciu a stres môžeme vidieť aj v pozitívnom svetle- ako motivujúci „...nepokoj v duši svätý“.
Súčasné Slovensko navyše vôbec nemusí špekulovať o spoločenských alternatívach a hľadať cesty, ako pokračovať v ďalšom rozvoji- jeho miera zaostávania za vyspelými spoločnosťami západnej a severnej Európy je taká veľká, že ak chceme situáciu na Slovensku výrazne zlepšiť, zatiaľ nám stačí pohodlne a takmer mechanicky nasledovať vzor týchto krajín a predovšetkým Škandinávie. Až keď dosiahneme úroveň najvyspelejších spoločností Západu, má zmysel sa pýtať ako a kam ďalej... Parafrázujúc Marka Aurélia možno povedať, že Slováci by nemali snívať o utópiách ale rozmýšľať o tom, ako spraviť pár praktických krokov na ceste –nazvime to- „škandinavizácie“ slovenského verejného a politického života.
Knihu Michaela Alberta nemožno brať vážne. V lepšom prípade ju možno označiť za príklad akéhosi oneskoreného samorastlého insitného marxizmu-leninizmu- navyše bez jeho intelektuálnej základne a mobilizačnej sily. (Albert sa asi na 30 stranách snaží uvádzať rozdiely medzi pareconom a marxizmom, no darí sa mu to len neveľmi). Kritickejší pohľad v Albertovej knihe však musí vidieť blúznivé táranie. A osobnosť samotného Michaela Alberta bude asi podobná neprávom zabudnutému slovenskému vizionárovi Jánovi Maliarikovi (1869-1946).
