Priame ľudské alebo finančné straty boli už vyčíslené viackrát. Niekedy sa dokonca uvádza, že boli pomerne nízke a to aj v dôsledku toho, že sa Česko-Slovensko nebránilo a v podstate spolupracovalo s okupantmi. A že mohlo byť aj horšie. A že sme potom žili „normálne“ a „hlavne, že sa nestrieľalo“ a „vyhli sme sa najhoršiemu“.
Rozhodne nie som zástanca nejakého heroického militarizmu a spoločne s biskupom Augustínom a Tomášom Akvinským tvrdím, že jednou z podmienok, kedy politické vedenie štátu, má vydať rozkaz k boju, je reálnosť nádeje na víťazstvo, no treba si uvedomiť, že aj rozhodnutie nebojovať, kapitulovať a podrobiť sa agresorovi nie je žiadnou úľavou alebo vymanením sa zo zákonitostí politicko-bezpečnostného vývoja , ale môže nezriedka priniesť veľmi vysoké ľudské a materiálne straty – fakticky porovnateľné s ozbrojeným konfliktom. Veď ak sa na pozrieme napríklad na dôsledky sovietskej invázie v roku 1968 zo strednodobého a dlhodobého pohľadu, zistíme, že Česko-Slovensku spôsobila okupácia a normalizácie také škody, akoby bojovalo v dlhej a krutej vojne, ktorú prehralo.
Ešte v roku 1968 bol HDP na hlavu podľa parity kúpnej sily v socialistickom Česko-Slovensku asi 72% rakúskeho (Rakúsko je pre nás vhodná referenčná krajina). Áno, v roku 1948 to bolo asi 112%, no Česko-Slovensko sa aj v roku 1968 stále mohlo považovať za vyspelý štát. Pokles dynamiky hospodárskeho rastu v druhej šesťdesiatych rokov a náznaky zaostávania za Rakúskom a Nemeckom boli pre česko-slovenských komunistov práve jedným z podnetov k spusteniu reformného procesu. Avšak okupácia a normalizácia znamenali, že ekonomický rast v socialistickom Česko-Slovensku sa ďalších dvadsať rokov pohyboval okolo 1 – 2 %, zatiaľ čo v kapitalistickom Rakúsku to bolo 3-5%. Výsledkom bolo to, že v roku 1990 už bol česko-slovenský HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily len asi 55% rakúskeho. Zaostali sme tak, ako by sme boli zdevastovaní vojnou. Z krajiny z politických a hospodárskych príčin ušlo asi 200-250 tisíc ľudí. Viem - tí ľudia nezahynuli a žili svoje životy ďalej - no domov sa už zväčša nevrátili a pre štát ako celok predstavujú nenávratnú stratu plne porovnateľnú so stratami vo vojne. Prejavom ekonomického zaostávania, frustrácie a politických perzekúcií bola aj znížená očakávaná dĺžka života asi o 5-6 rokov oproti vyspelým štátom. To znamená, že ak bola niekde partia šiestich kamarátov - tridsiatnikov, tak stratili spolu 30-35 rokov, a to je presne rovnaké, akoby jeden z nich padol v boji. (Môže sa na prvý pohľad zdať krutým takto oceňovať ľudský život, no keď sa nad tým zamyslíme, tak naozaj môžeme pripustiť, keďže všetci raz zomrieme, tak cenu predčasnej smrti môžeme vyčíslovať počtom rokom, ktoré ju delia od predpokladanej smrti prirodzenej.)
V roku 1989 tak Česko-Slovensko bolo akoby porazenou krajinou. Navyše, pokiaľ v roku 1968 by bol návrat k normálnym ekonomickým pomerom a do demokratickej Európy ešte relatívne hladký a naplnený istým entuziazmom, po roku 1989 sme museli čeliť tvrdému transformačnému šoku, ktorý v rokoch 1990-93 priniesol v Českej republike prepad asi 10% ekonomickej výkonnosti a na Slovensku asi 25% - a z oboch krajín exodus (najmä zo Slovenska) ďalšieho asi polmilióna ľudí. Tento šok bol aj jednou z príčin zániku Česko-Slovenska ako štátu. (Ďalší znak fatálnej porážky! Aj tak to môžeme interpretovať.) Odvtedy sa, pravda, rozvíjame, no taký pomer voči Rakúsku, aký sme mali v roku v 1968, v optimálnom prípade dosiahneme až v horizonte 2020 - 2025 (nehovorím ešte o dohnaní Rakúska) – a za sebou tak Česi a Slováci budú mať 5-6 desaťročí nie úplne úspešného - povedzme to rovno - zmrzačeného vývoja a demografickú stratu okolo 800 000 -1000 000 osôb. O morálnych škodách ani nehovoríme... O morálnych dôsledkoch hanebnej kapitulácie bez boja už svojho času písal starý dobrý Clausewitz. Netrúfam si povedať, aké by boli dôsledky prípadného ozbrojeného odporu v roku 1968. Možno dokonca katastrofálne. No rozhodne nemôžeme považovať samotný fakt, „že sa nebojovalo“ za akési šťastné vykľučkovanie zo situácie a nebodaj za vzor konania do budúcnosti.
Otvorene sa môžeme domnievať, že nejaká prípadná nová „normalizácia“ by už mohla ohroziť samotnú existenciu českého a slovenského národa. Všetko schopné by zutekalo a v našich krajinách by zostala len taká apatická zdegenerovaná populácia, ktorá by na všetko rezignovala. Preto sa treba mať na pozore pred všetkými, ktorí volajú po oslabení našich väzieb so Západom a prichýlení sa k Rusku alebo nastolení akéhosi autoritárskeho izolacionizmu.
Podobnú skúsenosť nám ponúka aj mníchovská kapitulácia. Česko-slovenské straty z druhej svetovej vojny sa vyrátali na 350 000, čo reprezentuje asi 2,4% populácie. Na štát, ktorý sa vzdal a v rokoch 1938-39 nebojoval, to sú vysoké čísla. Najmä v porovnaní so štátmi, ktoré sa bránili. Veď napríklad Fínsko, ktoré v r. 1939-45 húževnato bojovalo v troch vojnách a v zásade sa vyhlo tomu, aby cez jeho územie prešla nepriateľská armáda, utrpelo populačné straty nie väčšie než Česko-Slovensko – asi 90 000 mŕtvych, čo je tiež asi 2,4% populácie. Kto si raz pustí na vlastné územie nepriateľskú armádu – a je jedno, že bez boja – sa nesmie čudovať. Áno, v česko-slovenskom prípade z veľkej časti išlo o židov- ale aj to boli naši občania, ktorí prispievali k rozvoju krajiny. To, čo viem o ľudskej psychológii a predstave o ľudskej dôstojnosti mi hovorí, že všetci tí, čo zahynuli na popraviskách, v koncentrákoch a plynových komorách, by radšej zomreli v uniforme a so zbraňou v ruke. A to bez ohľadu na pohlavie a vek. Česko-Slovensko bolo navyše jediným štátom víťaznej koalície, ktorý prišiel o nejaké svoje územie a to bez priamej kompenzácie - o Podkarpatskú Rus – ak za kompenzáciu nechápeme súhlas mocností s vysťahovaním sudetských Nemcov. Na ďalšie porovnanie: francúzske straty boli asi 1,4%, belgické, 1%, nórske 0,4%, britské 0,9%.
Uvedený počet česko-slovenských obetí sa tradične uvádza prepočítaný na len české a slovenské (t.j. slovanské) obyvateľstvo v hraniciach po roku 1945. Ak by sme prirátali k tomu aj straty, ktoré utrpela nemecká a maďarská komunita a obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi, počet mŕtvych by dosiahol veľmi hrubým odhadom asi 590 000 a to je asi 3,9 % obyvateľstva predvojnovej ČSR. Vysťahovanie sudetských Nemcov je tiež zvláštna kapitola a nie je jednoduché povedať, či to máme zarátať k stratám alebo ziskom (ČSR prišla o tri milióny vlastných občanov, ak by sme to však brali čisto z etnického hľadiska, tak český národ rozšíril svoje etnické územie asi o 50%, čo je v Európe 20. storočia unikátny no akoby zamlčovaný úspech).
Ak si dnes za príklad opäť vezmeme Fínsko, tak to je krajina, ktorá vďaka tradícii húževnatého odporu, moderným a dobre vybaveným ozbrojeným silám s tristotisícovými zálohami, odhodlaniu a vojenskému výcviku populácie a aj spojeneckým väzbám v rámci EÚ a budovanému partnerstvu s NATO má reputáciu „ťažkého orieška“ – je tak pomerne bezpečné aj pred útokom niektorej veľmoci. Tá si takýto krok totiž veľmi dobre premyslí a zváži. My v takej situácii, žiaľ, nie sme a preto sa musíme dnes veľa doháňať a naozaj sa koncentrovať okrem iných priorít aj na rozvoj našich vojenských a nevojenských obranných a odstrašovacích kapacít a spojenectva v rámci NATO a EÚ. Parafrázujúc Adenauera možno povedať, že ekonomická, sociálna a pod. politika hovoria o tom, ako budeme žiť – obranná a zahraničná, či vôbec budeme existovať a či iné aktivity tak majú zmysel.
Hlavné poučenie z tohto článku by malo byť iné – v našom vnímaný by „mier“ nemal byť len prostým „pokojom zbraní“, alebo podrobením sa agresorovi v presvedčení, že všetko bude lepšie, než keby „sa začalo zabíjať“. Aj keby sa „nestrieľalo“ následky – aj na životoch - môžu byť veľmi dramatické a možno aj horšie, než keby sa napadnutý národ bránil a znášal priame vojnové straty. Vydanie sa na milosť a nemilosť agresorovi nemusí byť rozumnou stratégiou, už len preto, že by sme mali predpokladať, že agresívne štát nebude asi príliš mravnou entitou a jeho zámery s nami nebudú asi príliš ušľachtilé. Potenciálny agresor je niekto, kto je zo svojej podstaty „veľmi zlý“ - je to niekto, kto sa chce násilím zmocniť toho, čo mu nepatrí - a nevieme, čo s nami spraví, ak nad nami bude mať moc, ktorú mu bez odporu poskytneme. A bude mu možno jedno, či sme sa bránili alebo nie. Náš apel na humanizmus a vyššiu mravnosť ho zrejme len rozosmeje. Priame a nepriame dôsledky bašovania okupantov môžu byť horšie než straty v boji. (Litovci by vedeli rozprávať- v rokoch 1939-1945 len na mŕtvych prišla Litva takmer o pätinu populácie, utečencov nerátajúc.) Ak sa aj zdanlivo podarí s okupantom uzavrieť akýsi dohoda alebo modus vivendi, po vzdaní sa reálnych prostriedkov odporu nie je zaručené, že ju bude dodržiavať a nesnaží sa len uplatniť tzv. salámovú taktiku. Nevraviac o tom, že v súčasnosti sa všetky „slušné“ veľmoci vzdali ambícii priamo dlhodobo a násilne obsadzovať cudzie krajiny. Potenciálny agresor tak pre nás vždy bude štát so značne nesympatickým režimom, ktorý ignoruje väčšinu právnych a morálnych pravidiel.
Navyše na skutočný mier v európskom politickom a právnom myslení kladieme aj isté morálne nároky z pohľadu usporiadania vzťahov medzi štátmi, resp. aj vo vnútri spoločnosti. Nie je to len prostý „pokoj zbraní“. Preto vykrikovanie „ Zabezpečme mier, mier, mier z každú cenu!“, ktoré občas počúvame od rôznych (aj slovenských) idealistov, je absurdné. Čo má byť touto cenou? Poroba? Otroctvo? Odvlečenie do gulagu? Postupná fyzická likvidácia?
(Pôvodne publikované v HN 27.9.2017)
