Skutočne zaujímavé a podnetné čítanie. Ale pekne po poriadku. Mark Bauerlein je profesorom angličtiny na Emorskej univerzite v Georgii. Hlavná téza tejto jeho knihy je tá, že príliš veľa času, ktorý mladá generácia trávi prácou a zábavou s počítačom, najmä prostredníctvom internetu, ju odpútava od skutočného vzdelávania, ktoré sa dá získať len štúdiom kníh z oblasti histórie, občianskej náuky, literatúry a pod.
Najväčšiu hrozbu vidí hlavne v sociálnych sieťach, ktoré umožňujú ustavičný kontakt teenagerov medzi sebou, čo bráni tomu, aby boli aspoň príležitostne vystavení výchovnému vplyvu učiteľov a iných dospelých. Medzi sebou si len utvrdzujú „teenagerské hodnoty“ a prakticky nikdy sociálne nedospejú a neprevezmú zodpovednosť za spoločnosť.
Nedostávajú príležitosť si v kritickom období medzi 15-25 rokov života, keď ešte nie sú pohltení starosťami každodenného života, osvojiť základy tradičnej vzdelanosti v oblasti vied o spoločnosti. Nemôžu sa tak nikdy stať plnohodnotnými občanmi moderného demokratického štátu. Zdanlivo bohaté sociálne prostredie internetových sietí je v skutočnosti chudobné na vyjadrovacie prostriedky a skutočné informácie.
Na začiatku knihy Bauerlein opisuje trend, keď síce náročnosť štúdia na školách rastie a študenti štúdiu venujú omnoho viacej času, no zato im zostáva menej na samoštúdium hodnotnej literatúry, ktorá nie je predpísaná v osnovách, a na stretnutia s priateľmi a diskusie o spoločenských udalostiach. Aj to málo voľného času vypĺňajú surfovaním po internete. Všeobecne málo čítajú. Prípadná zábava je veľmi odviazaná a plytká.
Dôsledkom je vysoká miera neznalosti mimo úzkeho špecializovaného odboru – poznatky z klasických humanitných odborov sa vytrácajú. Nezaujímajú sa o dejepis, občiansku náuku, geografiu, literatúru ani politiku, ignorujú politické spravodajstvo v masmédiách a nečítajú žiadne časopisy venujúce sa verejným veciam. Všímajú si len vlastný biznis, priateľov, oblečenie, autá, populárnu hudbu sitkomy, facebook... Nedostávajú sa k im žiadne informácie o politike, histórii a vyššej kultúre. Dlhodobo alarmujúcu ale môže byť hlavne úpadok skutočných znalostí v matematike a prírodných vedách (vedách vyžadujúcich skutočné štúdium a ktoré pomáhajú rozvoju technickej a ekonomickej úrovne národa).
Väčšina mladých mozgov sa orientuje na štúdium podnikania, manažmentu a práva s predstavou rýchleho a nenáročného spôsobu zbohatnutia.
Z hľadiska sociálneho správania sa šíri model „večného adolescenta“. Teenager zo strednej americkej triedy môže chodiť na dobrú strednú školu, mať dobré známky, dobrovoľne pracovať vo svojej cirkvi, šetriť si na auto, hlásiť sa na univerzity ale napriek tomu: „nebude vedieť, čo to bol ZSSR alebo ako sa vypočítava percento.“ Všetky príležitosti na vzdelávania má k dispozícii, ale on ich využíva na iné účely. Táto tzv. Najhlúpejšia generácia mrhanie časom povýšila na celoživotný štýl.
„Čas trávení čítaním kníh uberá z času potrebného na udržiavanie kroku s mladou módou, ktorá sa mení každý mesiac. Aby uspeli v tvrdých a nerozlučných skupinách na školskom dvore... musia tínejdžeri i dvadsiatnici sledovať najnovšie filmy, módne výstrelky, technické hračky, videá na Youtube a televízne šou....“
To porovnáva s tým ako veľa času vynikajúce osobnosti minulosti trávili čítaním. Súčasná generácia je väčšinu dňa prilepená na obrazovku a výsledkom toho sú aj poruchy koncentrácie a učenia sa. Zdanlivo paradoxne rastie IQ, ale klesá skutočná vzdelanosť.
Mládež možno bloguje – to znamená, že publikuje viac než predtým- ale nie je schopná napísať napr. skutočnú seminárnu prácu- stiahne si päť relevantných textov, skopíruje vybrané pasáže a vytvorí nový kompilát- často bez toho, a by si ho sami prečítali a analyzovali. (Sväté slová! Takto sa ma snaží obabrať plno študentov! A naozaj si eniekdy neuvedomujú ani tie nezmysly, čo akože napísali.... D.Š.) Najväčší problém je ale to, že to už prestalo trápiť aj učiteľov a stratili záujem čosi odovzdávať.... Dokonca sa prispôsobili všeobecnému trendu povrchnosti.
Bauerlein má v mnohom pravdu a treba s ním súhlasiť, keďže recenzia má prinášať kritické pohľady, dovolím si isté spochybnenie je téz, alebo presnejšie pokúsiť sa o istý nadhľad.
Pri čítaní knihy Najhlúpejšia generácia nebolo možné, aby som si nespomenul na jednu poviedku od Karola Čapka v jeho zbierke Apokryfy- je zasadená do neolity- a istý starý učenec sa v nej sťažuje, že sa blíži koniec akéhokoľvek vzdelania a učenosti, pretože mládež si vymyslela a osvojila písmo a to znamená, že už sa nebude nič učiť naspamäť, pretože sa bude spoliehať na zapísané- a preto vlastne nebude v skutočnosti nič naozaj vedieť....
Je to zrejme pekná ukážka toho, že každá zmena techniky zaznamenávania, uchovávania a šírenia informáciu, mení aj spôsob manipulácie s nimi a aj spôsob ich využívania – a teda aj to, čo to znamená byť vzdelaný, resp. ako je formovaná spoločnosť. Prináša novú – nazvime to- kultúru vzdelanosti.
Ja sa ešte dobre pamätám na istú reflexiu nástupu televízie, keď sa v sedemdesiatych- osemdesiatych rokoch písalo, ako televízia deformuje a ničí mládež....A ak siahneme po staršej klasickej slovenskej a českej detskej literatúre niekedy z obdobia medzi rokmi 1890-1950, tak v nej nachádzame nesympatickú postavu knihomoľa, ktorý číta knižky, nepočúva rozprávanie starej matere (pravú studnicu skutočnej ľudovej životnej múdrosti), a nehrá sa s ostatnými chlapcami ich (obyčajne dosť surové) hry. Tí ho právom zavrhli a odpudivosť takejto komickej postavičky je dotváraná ešte tým, že nosí okuliare.
Toto klišé reflektovalo stav, keď knihy začali byť všeobecne dostupné aj v nižších a nižších stredných vrstvách, ale pre mnohých bola predstava, že mladík môže tráviť deň čítaním a nie behaním po lúkach alebo prácou na poli, neprijateľná. („Čo len z neho bude? Veď nerobí nič užitočné, deň trávi len tak podaromnici a keby sa aspoň s chlapcami šiel ponaháňať a popasovať!“- t.j. nezapadne ani do dedinského kolektívu).
.
Mark Bauerlein podľa môjho názoru zveličuje dopad informačných technológií a zbytočne ich viní z úpadku záujmu mládeže o štúdium aj preto, že náhodnou zhodou okolností masový nástup internetu a mobilov spadal do obdobia rokov 2000-2007, keď kyvadlo módneho trendu v radoch mládeže (13-22 rokov) sa od istého intelektualizmu deväťdesiatych rokov vychýlilo ku konzumnému štýlu predvádzania luxusu a potom bezstarostnej hiphopovej zábave. To bolo spojené naozaj s odklonom od vzdelávania a príklonom k luxusu (a vízii čisto profesionálneho úspechu, ktorý finančne umožňuje takýto luxus) a istej okázalej tuposti (Byť intelektuálom znamenalo byť nudným- človekom, ktorý sa nevie baviť a uvoľniť.).
Nástup generácie emo okolo roku 2007-8 opäť znamenal oživenie záujmu o literatúru a čítanie kníh - pričom knihy o mladých čarodejníkoch a zamilovaných upíroch sú pekne hrubé (Ak niekto nad nimi ohŕňa nos, nech si spomenie, ako nízko sa nie tak dávno hodnotilo sci-fi a fantasy, teda žánre, ktoré dnes považujeme za hodnotnú klasiku).
V tejto súvislosti treba mať na pamäti Bauerleinova kniha ale v angličtine vyšla v roku 2007- túto novú zmenu už nezachytila dostatočne.
Pri jej čítaní som sa ani nemohol zbaviť pocitu, že Bauerlein spomína na akúsi predinternetovú mládež sedemdesiatych - osemdesiatych rokov, ktorá ale v skutočnosti neexistovala. Ja osobne som vtedy bol vášnivým čitateľom a hltal som priemerne jednu knihu denne (z knižnice na sídlisku som si raz odniesol naraz 27 zväzkov a to som mal desať rokov). Zrejme aj Bauerlein mal podobnú životnú skúsenosť, ale rozhodne sa nedomnievam, že to bol životný štýl väčšiny mojich rovesníkov- a to dokonca ani na prestížnych výberových školách, kam som chodil. Väčšinu- zrejme tak ako po celé tisícročia predtým a určite aj v budúcnosti - vo voľnom čase viac než samoštúdium zaujímali iné zábavy: v dobovom kontexte socialistického Československa populárna hudba, zbieranie céčok, západné módne časopisy, poprípade šport a od štrnásť vyššie spoločenské aktivity spojené s prvými pokusmi v oblasti ponocovania, pitia, fajčenia a omaciavania dievčat. Čo v tom veku robili dievčatá, presne neviem, pretože som na základnej škole opačné pohlavie okázalo ignoroval a neskôr navštevoval matematickú triedu, kde bolo dievčat veľmi málo, no oprávnene sa domnievam, že čosi podobné. Možno mali dokonca pred chalanmi aj istý náskok. A viem, že mladiství intelektuáli sa vyskytujú aj teraz- sám ich zopár učím alebo som učil.
Nemali by sme zabúdať ani na to, že obsah vzdelávania sa historicky mení a prispôsobuje požiadavkám. Práca s počítačom a internetom je dnes možno dôležitejšou zručnosťou v bežnom živote než napr. schopnosť vykonávať drobné manuálne práce, alebo vyslovene teoretické znalosti. Veď začiatkom 20.storočia bola základom gymnaziálnych štúdii napr. výučba latinčiny a gréčtiny.
Uvedomme si aj to, že sa mení a rozširuje súbor mladých ľudí, ktorý posudzujeme a nad ktorým ohŕňame nos. Ešte pred jednou či dvoma generáciami bolo gymnaziálne a vysokoškolské vzdelanie vyslovene pre intelektuálnu elitu, od ktorej sme právom očakávali, že to so vzdelaním a samovzdelávaním bude myslieť vážne. Dnes však formálne gymnázium a vysoké školy ukončujú omnoho širšie masy študentov. Aj takých, ktorí by o tom pred pár desaťročiami nemohli ani snívať. Je pochopiteľné, že celkový vzdelanostný a kultúrny priemer študentov sa musel zhoršiť. Pri ich znásobení totiž tá intelektuálska skupina, ktorá by mala šancu študovať aj napr. pred 30-50 rokmi, musí byť zákonite menšinou - to však neznamená, že sa zmenšilo ich zastúpenie v rámci celej populácie mladých ľudí. V minulosti sme si ale spájali študentov s istým intelektualizmom a intelektuálnu a kultúrnu úroveň mládeže, ktorá v šetnástich - sedemnástich zapadla do „pracovného procesu“ (napríklad kŕmiť ošípané na družstvách a fachčiť v továrni) sme príliš neregistrovali. Teraz sme možno prekvapení z toho, že máme študentov, ktorí vo svojej väčšine už nezapadajú a zo štatistických dôvodov ani nemôžu zapadnúť do obrazu niekdajšieho študenta – intelektuála, či dokonca literáta....
