Nebudem viac napínať a hneď prezradím, že mám na mysli Antonína Janouška, ktorý bol v roku 1919 formálne najvyšším predstaviteľom Slovenskej republiky rád – epizodického pokusu o prvú „diktatúru proletariátu“ na slovenskom území, teda o udalosť v komunistickej mytológii značne heroizovanú. Keďže táto osobnosť sa už v žiadnej inej súvislosti v oficiálnej komunistickej historiografii nevyskytla, (hoci by mal byť ideálnym kandidátom na vodcu neskoršieho komunistického hnutia v Česko-Slovensku alebo aspoň posvätnú osobu otca - zakladateľa), predpokladal som, že krátko po roku 1919 zomrel.
Ako som však neskôr zistil, skutočnosť bol iná a osudy Antonína Janouška neboli nezaujímavé. A to nie len z pohľadu politických dejín, no najmä osobného ľudského osudu.
Tak po poriadku:
Antonín Janoušek sa narodil roku 1877 v českom Nymburku a od mladosti bol robotníckym a sociálno-demokratickým aktivistom. Do českej sociálno- demokratickej strany vstúpil v roku 1905 a dlho pôsobil ako novinár. Na konci prvej svetovej vojny sa dostal do Budapešti, kde pracoval ako dopisovateľ kladnianskych novín Svoboda. Na prelome rokov 1918/1919 sa zapojil do diania pri komunistickom prevrate v Maďarsku. V roku 1919 viedol českú a slovenskú sekciu v ústrednom výbore Maďarskej komunistickej strany. Keď v roku 1919 vojská Maďarskej republiky rád ovládli časť Slovenska, dňa 20. júna 1919 vyhlásil v Prešove Slovenskú republiku rád a stal sa členom jej Revolučného výkonného výboru a predsedom Revolučnej vládnej rady (preto môžeme o ňom hovoriť ako o „prezidentovi“). Nakoľko Slovenská republika rád dokázala reálne prevziať moc od maďarských revolučných vojsk, na území, ktoré ovládli, je pochybné. Jej prípadná autorita sa zrejme obmedzovala len na Prešov a najbližšie okolie. Dňa 7. júla 1919 československé jednotky navyše vytlačili maďarské vojská z územia Československa a Slovenská republika rád zanikla. Jej inštitúcie sa presunuli na územie Maďarska a po porážke maďarskej komunistickej revolúcie zanikli.
Janoušek bol v čase Hortyho prevratu perzekuovaný a vydaný do Česko-Slovenska. Je zaujímavé, že česko-slovenské orgány ho nijako mimoriadne neprenasledovali. V roku 1920 kandidoval v prezidentských voľbách proti Masarykovi, no pochopiteľne neuspel. V roku 1921 sa pokúsil o ilegálny prechod do sovietskeho Ruska, no bol zadržaný, obvinený z velezrady a následne v roku 1922 vydaný do ZSSR.
A tu sa začína nová, v Česku a na Slovensku málo známa kapitola zo života Antonína Janouška.
V ZSSR získal sovietske občianstvo (bežnou sovietskou praxou bolo poskytovať takmer automaticky sovietske občianstvo všetkým zahraničným významným komunistom, ktorí boli v ohrození, alebo sa presťahovali do ZSSR) a spočiatku pôsobil v organizácii s názvom Medzinárodná robotnícka pomoc (odnož Kominterny zameraná na pomoc hladom postihnutých oblastí sovietskeho Ruska) ako formálny zástupca Čuvašska. V spomenutom Čuvašsku sa aj usadil a veľmi sa angažoval v starostlivosti o mládež. Založil tu dokonca sirotinec a bol dlhé roky jeho riaditeľom.
Uvedené sociálne zariadenie bolo v Čuvašsku v tých rokoch hodnotené ako výrazný progresívny prvok, ktorý plnil aj vzdelávaciu funkciu.
Janoušek sa v Čuvašsku stal pomerne váženou osobnosťou, ktorej zásluhy boli uznané aj širšou miestnou spoločnosťou a v pamäti zostal dodnes. Dokonca v hlavnom meste Čuvašska (Čeboksary) je po ňom pomenovaná ulica.
Ako dátum smrti sa uvádza 30. marec 1941. Podľa prevažujúcej verzie zomrel prirodzenou smrťou, podľa inej zahynul v dôsledku politických represií. Jeho syn Jaroslav Janoušek sa neskôr stal dôstojníkom Červenej armády, neskôr NKVD a po roku 1948 aj česko-slovenskej ŠtB a smutne sa preslávil mimoriadnou brutalitou.
Antonín Janoušek je dobrým príkladom toho, ako po emigrácii človek akoby „zomiera“ pre svoju pôvodnú vlasť a v novej vlasti začína žiť častokrát úplne odlišný život v zmenenej sociálnej úlohe, ktorá nemusí mať nič spoločné s tou predchádzajúcou. A o „novom živote“ sa v pôvodnej vlasti nemusí nič vedieť- zmizol za horizontom vnímania....
Záhadou zostáva je, prečo sa po príchode do ZSSR Janoušek dlhodobo neupichol niekde v štruktúrach Kominterny alebo na vysokých postoch sovietskeho mocenského aparátu... Podobne ako sa podarilo Šmeralovi alebo Bélovi Kunovi.... Veď Janoušek musel byť vnímaný ako najhorúcejší kandidát na potenciálneho „vodcu česko-slovenského proletariátu“ a držaný v zálohe pre prípad nového pokusu nastoliť niekde v Česko-Slovensku komunistickú moc...
Dôvod „odsunutia“ Janouška do provincie sa mi nepodarilo vypátrať. Môžeme len špekulovať: možno nebol dostatočne schopným a „kovaným“ súdruhom (rozumej plne ochotným plniť všetky pokynu zhora), možno sa dostal do osobných sporov a nedá sa vylúčiť ani to, že skúsenosti so sovietskou realitou viedli u neho k dezilúzii a oslabeniu „komunistickej viery“. Preorientovanie sa na do istej miery apolitickú prácu s deťmi a sociálnu starostlivosť by tak bolo tichou nenápadnou „vnútornou emigráciou“, ktorá ho možno aj zachránila pred vlnami čistiek, ktoré v tridsiatych rokoch postihli väčšinu sovietskych a kominternovských kádrov na významnejších a najmä nápadnejších pozíciách v Moskve.
Asi sa to už nikdy nedozvieme.
