V prípade národných ekonomík to neplatí. Ak cez štátne rozpočty prejde 30-60% celého HDP, tak obmedzovanie vládnych výdavkov znamená vlastne „priškrcovanie“ ekonomiky a znižovanie celého HDP, čím napr. podiel relatívna veľkosť fixných výdavkov tzv. dlhovej služby (splátok dlhov) vlastne rastie - štát musí ešte viacej šetriť, aby ich splatil, opäť obmedzuje svoje výdavky a zostupná špirála môže strmhlavo klesať až do úplného rozvratu ekonomického života. Tak ako sa deje dnes v prípade Grécka. Nedostatočne premyslené šetrenie na národnej úrovni tak v konečnom dôsledku môže znamenať utlmovanie ekonomickej aktivity.
Pojem „šetrenie“ v danom kontexte preto treba interpretovať skôr ako racionálne presunutie výdavkov zo spotreby, poprípade z oblasti prebujnelého sociálneho systému, administratívy, a pod. do sféry investícií podporujúcich ďalší rozvoj. Malo by to znamenať aj potlačenie rôznych foriem rozkrádania a parazitovania a reorientáciu pozornosti spoločnosti a jej hodnôt od hedonizmu a konzumu k práci, vzdelávaniu a podnikaniu... Moderná spoločnosť nemôže fungovať bez signifikantného ekonomického rastu. Inak v nej prudko rastú sociálne protirečenia a konflikty.
Súčasná situácia je zvláštna. O žiadnej globálnej kríze sa nedá hovoriť. Je to kríza Západu a najvyspelejších ekonomík. V Číne len poklesol rast HDP z dvojciferných čísel na úroveň cca 8-9% a príjemne prekvapili aj mnohé africké a latinskoamerické štáty, v ktorých je rast tiež pomerne vysoký. Vysvetlenie je jednoduché, v momente, keď sa ako chudobnejšie a zaostalejšie štáty trocha skonsolidovali a začali u seba implementovať metódy a technológie, ktoré boli uplatnené v Európe a Severnej Amerike v 19.-20.storočí, bolo zrejmé, že môžu porásť veľmi rýchlo.
Pre Západ je ale táto kríza nie primárne dlhová, ako sa označuje, ale technologická. Totiž práva táto „kríza technológií“ spôsobila zastavenie rastu. Veď inak, keby pokračoval výrazný ekonomický rast, problém dlhov by nevznikol, pretože by sa pohodlne splácali z prebytkov rastúcej ekonomiky. Avšak ekonomika dosiahla vo vyspelých krajinách limity určené pri viac-menej konštantných prírodných zdrojoch úrovňou ich využitia pri daných technológiách. Nový impulz na ich ďalší ekonomický rozvoj môže v ich prípade prísť len s nástupom novej technologickej revolúcie. Ak sa tak nestane, hrozí im stagnácia a postupné dobiehanie zo strany dnes menej vyspelých krajín, ktorým súčasné technológie ešte poskytujú priestor (práve vďaka ich zaostávaniu) na rast. Bez novej technologickej revolúcie musí zákonite v dlhodobej časovej perspektíve dôjsť v rámci celosvetovej ekonomickej konkurencie ku globálnemu ekonomickému vyrovnaniu. Ekonomická sila Európy a jej životná úroveň by sa tak dostlali do úmery s jej podielom na počte obyvateľov a prírodných zdrojoch sveta. Azda v tom možno vidieť aj víziu väčšej globálnej spravodlivosti, no pre Európu by to znamenalo „spriemerňovanie“ s rozvojovými krajinami a tak aj pokles životnej úrovne a sociálnych istôt.
Primát západných krajín a ich ekonomický rast až do poslednej tretiny 20. storočia vyplýval z toho, že mali monopol na modernú vedu, technológie, priemysel a pod. a svetový globálny trh zásobovali typom produktom, ktoré iné regióny svet nedokázali vyrobiť. Preto Európa mal pred nimi ekonomický, politický a vojenský náskok a mohla si dovoliť vysokú životnú úroveň vlastných obyvateľov.
Dnes tento monopol či predstih Európa (a Západ všeobecne) do veľkej miery stratila. Pôvodne západné technológie a metódy si osvojilo najprv Japonska a aj mnohé iné krajiny tzv. tretieho sveta. Aby Európa mohla pokračovať v takom spôsobe svojej existencie, ktorý väčšina Európanov považuje za samozrejmý, tento monopol na kvalitatívne inej úrovni musí obnoviť. A to novým revolučným skokom, ktorý ju dostane na principiálne vyššiu úroveň, než majú ostatné regióny sveta, a ktorý bude porovnateľný s niektorou veľkou technologickou revolúciu v minulosti, na ktoré akoby mal v období rokov 1600 - 2000 patent práve západný svet: s finančno-agrárnou revolúciu, priemyselnou revolúciu, technickou revolúciu, vedecko-technickou revolúciu a poslednou informačno-komunikačnou revolúciu.
Niet žiadneho príkladu, žeby sa niektoré národy v minulosti k blahobytu „prehladovali“ – tak to jednoducho nefunguje. Ich striedmosť azda spočívala v stratégiu rozumného hospodárenia s národnými zdrojmi a verejnými výdavkami a ich nasmerovania do investícií, vzdelávania a rozvoja. Nie však v ich násilnom redukovaní. Jediná skutočná cesta, ako dnes obnoviť v Európe hospodársky rast a zároveň zabezpečiť súčasnú životnú úroveň a sociálne istoty jej obyvateľov, je cesta intenzívnej a štedrej stimulácia technologických inovácií a spoločenských reforiem, aby obnovila svoju niekdajšiu výhodu vyplývajúcu z prevahy vo vede a technológiách. Inak v globálnom meradle bude dohnaná a možno i predbehnutá inými regiónmi. Tak ako sa stalo Británii (pôvodnej dielni sveta) okolo roku 1890, Holandsku začiatkom 18. storočia, antickému Grécku okolo roku 300 pr.n.l. a pod. Tieto krajiny, ktoré v istom časovom období predstavovali špici súdobého technického a vedeckého vývoja, boli - keď stratili monopol na vtedajšiu „modernitu“- prevalcované národmi, ktoré si ich technológie osvojili, aplikovali u seba a tak pôvodne najmodernejšie oblasti ekonomicky dobehli a mocensky dokonca predbehli.
Aby sa Európa (a Západ všeobecne) takémuto osudu vyhla, musí sa predovšetkým postarať, aby aj nová očakávaná technologická revolúcia bola odštartovaná v Európe. To nie je možné zabezpečiť cestou „škrtenia“, ale predovšetkým cestou príslušných reforiem a investícií do vzdelávania a vedy, maximálnym využitím vlastnej pracovnej sily a tiež pomocou masívnej podpory zavádzania najmodernejších technológií do praxe.
