Pritom Lev Nikoľajevič Gumiľov (1912, Petrohrad - 1992, Petrohrad), patril medzi najoriginálnejších a v konečnom dôsledku najvplyvnejších ruských mysliteľov 20. storočia- hoci jeho životná dráha s výnimkou posledných rokov života tomu vôbec nenasvedčovala a vlastne aj zomrel v jednoizbovom byte, napriek tomu, že na sklonku života predsa len získal isté verejné uznanie.
Jeho otcom bol syn básnik a dôstojník Nikolaj Stepanovič Gumiľov (1886-1921) popravený za protisovietsku činnosť a matkou excelentná poetka Anny Achmatová (1889-1966, vlastným menom Anna Andrejevna Gorenko). V mladosti a strednom veku strávil dlhé obdobie v trestných táboroch a vo vyhnanstve v Strednej Ázii. Prvý krát bol ako študent zatknutý v roku 1935 a druhýkrát v roku 1938 spolu s ďalšími dvoma leningradskými študentmi histórie (s Teodorom Šumovským - neskorším vynikajúcim orientalistom a Nikolajom Jerechovičom, ktorý by sa tiež určite stal niekým výnimočným, keby nezomrel vo väzení – no, čo na to povedať- svetová veda prišla o mladého génia, ktorý dodýchal niekde v táborovom špitáli na Sibíri.).
Gumiľova a jeho troch priateľov najprv odsúdili na trest smrti -za údajné organizovanie úplne vyfabulovanej strany „progresistov“ a za organizovanie študentov mimo štruktúr komsomolu (akože inak, od čias Sokrata je obvinenie z „kazenie mládeže“ veľmi populárne!).
Potom boli tresty zmiernené na dlhoročné väzenie a vyhnanstvo. „Trest“ si Gumiľov odpykával v Noriľsku za polárnym kruhom.
Počas druhej svetovej vojny vstúpil do armády a slúžil v 31. divízii protilietadlového delostrelectva. Školu ukončil v roku 1946 a kandidatúru obhájil v roku 1948. V roku 1949 bol opäť zatknutý a odsúdený na desať rokov. Tentokrát šiel na juh - do Karagandy (Kazachstan) a potom do tábora v sibírskom Meždurečensku. V roku 1956 bol úplne rehabilitovaný z dôvodu absencie skutkovej podstaty činov, za ktoré bol súdený. Ako to my právnici klasifikujeme: žiadny z údajne spáchaných skutkov sa nikdy nestal.... Takéto konštatovanie človeka po rokoch určite poteší.... J
V roku 1961 (pomerne neskoro) sa stal doktorom historických a v roku 1979 zemepisných vied.
Lev Nikolajevič sa zaoberal predovšetkým dejinami národov Sibíri, Strednej Ázie a eurázijského stepného pásma, vplyvmi geografických a prírodných faktorov na ich vývoj a formami spolužitia kočovníckych etník s roľnícko-remeselníckymi populáciami. No až liberalizácia spoločenských pomerov na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v intelektuálnom sovietskom prostredí mu umožnila aktívnejšiu publicistickú činnosť. Najväčší záujem o jeho práce a myšlienky bol na území bývalého ZSSR v deväťdesiatych rokoch.
Medzi jeho najvýznamnejšie historické práce patria: „Starí Turci“ (1967), „Huni“ (1960) “Hľadanie vymyslenej ríše“ (1970) a “Stará Rus a Veľká step“(1989). Jeho rozsiahle znalosti i životné skúsenosti mu pomohli sformovať niekoľko originálnych náhľadov na dejiny, ktoré boli vyjadrené napr. v knihe „Od Rusi k Rusku“(1992), Etnogenéza a biosféra Zeme“ (1979 a potom v skrátenej verzii v roku -1990), „Geografia etnosu v historickom období“(1990), „Rytmy Eurázie“ (1993) a pod.
Jeho literárny štýl je skvelý. (A mal byť po kom!) Čistá, krásna, prehľadná ruština.
K niektorým jeho knihám som s a dostal už počas gymnaziálnych štúdií, pretože boli dostupné v Bratislave v Univerzitnej knižnici. Týkali sa najmä dejín kočovných národov stepného eurázijského pásma. (odvtedy tvrdím, že dejiny slovenského územia medzi cca rokmi 2000 pr.n.l. a 1600 n.l. nemožno plne pochopiť bez plného uvedomenia si faktu, že Slovensko vlastne bolo okrajovým územím na západnej hranici Veľkej stepi, ktorá sa tiahne od. Mandžuska až po Devín ). Ďalšie jeho diela som získal až neskôr, až po liberalizácii pomerov v Rusku.
Čím je teda Gumiľov taký zaujímavý?
Na to možno odpovedať dvoma pojmami: eurasiatizmus a pasionárna teória etnogenézy. Na Slovenku hovoria niečo málokomu, nižšie ich vysvetľujem.
Nemožno povedať, že by som sa stal plným prívržencom Gumiľovových koncepcií, zachovávam si kritický odstup, avšak jeho názory sú dobre vyrgumentované a veľmi originálne. Treba však pripustiť, že sú v značnom rozpore s paradigmami liberálno-humanistickej filozofie dejín, ktorá verí v ustavičný pokrok a nevyhnutné smerovanie k liberálnej demokracii, radostnému kapitalizmu a svete bez vojen. Gumiľovova koncepcia dejín je temnejšia a založená na konflikte a súperení.
Ako som už naznačil, Gumiľov oživil v ZSSR koncepciu eurasiatizmu pôvodom z dvadsiatych rokov 20.storočia. Podľa zástancov tejto koncepcie východná Európa a severná časť Ázie (približne územie niekdajšieho ruského impéria okolo roku 1900 alebo neskoršieho ZSSR) je geograficky veľmi prirodzený celok, národy ktorého tvoria jedno osudové spoločenstvo, v rámci ktorého len dochádza k istej výmene dominantného mocenského centra- Rusko či ZSSR by z geopolitického hľadiska nebolo ani tak nástupcom Moskovskej či Kyjevskej Rusi ale skôr Zlatej Hordy či Chazarského kaganátu.
Je to zaujímavá koncepcia- veľmi radi ju využívajú najmä ruskí geopolitici.
Gumiľov je aj autorom osobitnej teórie etnogenézy, pri ktorej použil prepojenie medzi prírodnými a spoločenskými vedami. Operuje s pojmom tzv. etnosu, ktorého možno len s istými ťažkosťami stotožniť s národom v bežnom ponímaní. Tieto etnosy minimálne v predindustriálnych dobách boli úzko spojené s istým druhom terénu, kde dokázali so svojim spôsobom života žiť a získavať živobytie. Kritickými miestami etnogenézy sú práv oblasti, kde sa stýkajú geografické oblasti rôzneho typu. Hlavným motorom historického vývoja je selektívna evolúcia (v skutočne drsnom význame tohot slova)- do popredia sa dostávajú etnosy, ktorých súbor stereotypov správania je dlhodobejšie efektívnejší. Zároveň jedným z kľúčových faktorov je tzv. pasionárnosť- súbor vlastností opísateľných ako vnútorná dynamika, energickosť, bojovnosť a schopnosť sabaobete v prospech celku. Pokiaľ je v jednom etnose dostatok takýchto vlastnosti, tento etnos je schopný prežívať a rozvíjať sa ďalej. Následným vývojom a rastom civilizovanosti miera pasionárnosti klesá a časom sa etnos stáva zraniteľnejším a stráca záujem o samostatnú existenciu- je podrobený a pohltený inými etnosmi alebo musí podstúpiť transformáciu na iný nový etnos. Priemerná doba prežívania etnosu je okolo 1500 rokov. Príbuzné etnosy sú obyčajne súčasťou istého civilizačného okruhu- supraetnosu (napr. západoeurópskeho). Historický pohyb a pokrok je zabezpečovaný zánikom jedných etnosov a víťazstvom druhých, ktoré majú efektívnejšie spôsoby a stereotypy existencie.
L.N.Gumiľov bol svojimi oponentmi zrejme sčasti oprávnené obviňovaní z nadmerného geografického determinizmu, sociálneho darwinizmu, sklonov k imperiálnemu spôsobu myslenia a zo slovanofilstva.
Určite bol v duši antikomunistom, no nebol žiadnym liberálnym demokratom holandského strihu. Na druhej strany v konfliktnom svete sú jeho náhľady istejším vodidlom ako ideály dožívajúcej generácie šesťdesiatych rokov zo západoeurópskych univerzít. Nuž, ako sa vraví, Sibír naučí..... Na rozdiel od absolútnej väčšiny moderných európskych a anglosaských historikov bol skvelým znalcom nie len dejín antiky, Európy, Ruska ale aj islamskej civilizácie, strednej Ázie, Indie, Činy a Ďalekého Východu. Dokázal ich prepojiť do jednotnej celistvosti a tak poskytuje veľmi neštandardný pohľad na dejiny európskej civilizácie, ktorá je prezentovaná len ako jedna z oblastí veľkej eurázijskej pevniny, pričom pôvodne išlo len o okrajový fenomén, ktorý sa dom popredia dostal len v 17. storočí a dnes svoj primát vlastne stráca..... Veľmi dobré a varovné čítanie!
Každá kniha od Ľ.N.Gumiľova sa číta tak, že ju človek chytí do ruky a neodtrhne sa od nich nasledujúcich 10-12 hodín, dokiaľ ju celú nezhltne.
Škoda len, že som nikdy nemal dostatok času a energie, aby som aspoň jednu - dve preložil do slovenčiny.... J
