Cestujem, no,je to asi desať kilometrov, ale častoľutujem, že tá cesta netrvá dlhšie. Vždy sa mi vylepší nálada. Osadenstvoautobusu, je skoro vždy rovnaké. V mojomautobuse, tam je všetko ináč. Preto ho mám aj rada. Kto príde do autobusu, tak sapozdraví. Aj ja. Šofér je u nás veľmi vážená, ba povedala by som skoroúradná osoba. Občas, keď je dobre naladený, tak chytí mladej žene ruku,šibalsky sa zatvári a akoby nič, vydáva ďalej drobné. Vie si poradiť sostrmými, zasneženými cestičkami i silnými pivnými rečami.
Niekedyje v autobuse štebotu ako na školskom výlete. Ahoj! Kde ideš? Čo nové?A vieš že ...Všeličo sa dozvie človek v autobuse. Ešte sa mi nestalo,že by som si nemala s kým poklebetiť. Občas niekomu zazvoní mobilv hlbinách nákupnej tašky. Čo vyzváňate, mám robotu a pokračujev načatej debate.
Užpôjdeme, čakal na prípoj z Vyšnej Boce, komentuje moja suseda. Dobrý deň!Pristúpili dvaja chlapi v lesníckom a skupinka turistov usmievajúcichsa od ucha k uchu. Tá fajn atmosféra je chytľavá. Opatrne prechádzajú uličkou autobusu, abytrekingovými paličkami trčiacimi z ruksakov, nenarobili paseku. A kdeidete chlapci? Tak to Vám budenajlepšie vystúpiť na rázcestí, radí ujček. Milujem tieto útržky rozhovorov. Všetky sa mi zlievajú do jednéhooptimistického zboru ľudských hlasov.
Vedela som, že mi ešte niečo chýba kukompletnej zostave cestujúcich a zvukov môjho autobusu. Na poslednú chvíľku, ale stihli. Počernárodinka dnes okrem troch detí vzala aj starú mamu, strýkov a iné široké príbuzenstvo.
Šoférsa naklonil smerom k nám. Smevšetci? Tak ideme.
