Helena Smihulova Laucikova
Medveďku, daj labku ...
Medveďku, daj labku... Mama sa ťarbavo kývala z jednej nohy na druhú, ako maco, ktorý stojí na zadných labách.
Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Medveďku, daj labku... Mama sa ťarbavo kývala z jednej nohy na druhú, ako maco, ktorý stojí na zadných labách.
Čaro Vianoc netrvá dlho. Môže sa objaviť nečakane aj v spomienkach. Podelím sa.
Malých kníhkupectiev je čoraz menej, ale o jednom viem, chodí sa tam rovno z ulice,
Vietor zlostne šmaril do okna hrsť snehu, až som sa uhla. Vetvy vysokej borovice pod oknom ťažil mokrý sneh.
Každých sedem rokov, približne, dostaví sa mi pocit, že som stará. Obyčajne sa niečo zmení, stále som to ja, ale iná.
„Parfém je neviditelný, nenahraditelný doplnok módy. Avizuje, že žena prichádza a pripomína, kedy odišla“.
Môžem si dať do kufra svoje poklady, opýtalo sa malé dievčatko mamy. Mama bola smutná, zamyslená , nepovedala nič,
Pod stolom som pozametala omrvinky z rožkov , zakotúľanú pilulku, opustenú žltú pastelku a moju gumičku do vlasov.
Uškŕňala som sa a čakala na záver filmu, keď nová miss krásy, neviem už akého štátu, povie: „Som za svetový mier“.
Vlak, ktorý ide do Paríža by nemal byť taký obyčajný, sklamane si pomyslela Magda. Dlho nemohla odtrhnúť pohľad od ceduľky upevnenej hrdzavejúcimi skrutkami na dverách vagónu. Bratislava- Sttutgart - Paríž. Cez Prahu.
Odpila som si z minerálky a kamarátke Gabe, z ničoho nič, som mysliteľsky povedala, „všetko sa vyvíja“. Hovor zrozumiteľne, ak ešte vieš, vidíš, že bojujem s teplom, tak nechci, aby som aj rozmýšľala.
Prvé čo si pamätám z detstva je pohľad z okna. Tehlový „baťovský dom“, okná pozerajú na Gerlach, letná búrka, blesky udierajú do kotla, stojíme s mamou pri okne a pozorujeme prírodné divadlo.
To je moja generácia. Narodená tesne po vojne. Som stará ako mier. Dôchodcov, do tej skupiny patrím aj ja s mužom, ak neochoreli , paradoxne , pandémia sa pri troche šťastia, až tak veľmi nemusela dotknúť, ako rodín s deťmi.
Mne sa zdá, že písané slovo má väčšiu váhu ako hovorené, ale má nevýhodu, že čo sa raz napíše nedá sa vziať späť. Niekedy by som aj chcela, ale je to zbytočné, vysvetľovaním sa zamocem ešte viac, a to už nechápem ani samu seba.
Ale mi prídeš na pohreb, opýtala sa ma suseda, blížiaca sa vekom k deväťdesiatke. Prekvapilo ma ako sa potešila, keď som rozpačito povedala, jasné, že prídem, akože by som neprišla.
Hela, neviem či sa to smie, ale nerád by som vynechal prednášku, tak to zober za mňa, lebo ja som v dennom tábore a práve v stredu ideme vyrábať čokoládu, tak uznaj, že rozdvojiť sa nemôžem.
Najčastejšie robíme chyby v mladosti. Máme príliš veľa energie, sebavedomia, naivity, túžob a málo skúseností a k tomu pocit, že sme najmúdrejší:) Krásne obdobie.
Moja práca je dôležitejšia, však starká, lebo liek čo vyrobím bude zachraňovať životy a to je najviac, povedal Tomáš. No, ale, keď už budeš zachránený, tak musíš aj obedovať, nedal sa Miško, lebo aj od hladu sa dá zomrieť.
Staršie tričká posuniem z levelu „na lepšie“ na nižší level, na všedné nosenie. Občas končia, pod svoju úroveň, ako prachovky. Ale niektoré šaty sa nedajú nosiť na doma.
Vtedy, keď som bola mladá, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, mať doma telefón bola veľká vymoženosť a keby ste sa aj potrhali, tak ho hocikomu nepridelili.