Deň ako namaľovaný

Miesto vedľa miesta, ako na detských vymaľovánkach. Na oblohe sa smialo slnko, rozpustilo oblizovalo sneh zo striech hôr. Prečo sa mi zdalo, že visí za nohy neviem. Kde-tu malý biely obláčik, ako ozdoba.

Zrazu som počula tichý klokotavý zvuk. Kto by si tu teraz kloktal hrdlo? Nie, ani zvonce ovečiek to nemôžu byť. Akoby sa niekto občas zasmial a znovu stíchol. Nečudo, keď je taký krásny slnečný deň, možno sa to smejem ja. Pod snehovou perinou, pomedzi balvany žblnkotala Smrečianka.

Slnko sa premenilo na večernú náladovú lampu, zablikalo, hodilo pár hviezdičiek do vody , zívlo a šlo spať.Bol to krásny deň.