Po ulici kráčala Gabika. Za uchom mala kvitnúcu púpavu. V rukách držala plný košík čohosi hebkého, žltého - púpav. Asi bude robiť sirup proti kašľu.
Zastavila pod oknom , lakte si oprela o plot, obdivovala kvitnúce stromy v záhrade. Bola som pozrieť tú starú čerešňu na konci ulice, povedala. Tú „bozkávaciu“, zasmiala som sa. A bola si pozrieť aj divú čerešňu, tú na kraji lesa, v prvej zákrute, opýtala som sa. Bola. Povedala to radostne a mne sa zdalo, že aj s úžasom a dodala: „Každý rok to všetko zakvitne“. Gabika je stará jar, rovnako ako ja, tiež má veľa jarí. Možno preto som v tých slovách zacítila jemnulinký tichučký závan smútku, taký krásne ľahulinký, ako keď sa biele lupienky kvetov čerešne vznášajú vo vetre.
Teším sa na čerešne, srdcovky moje:)
