Nad ránom ma zobudil čudný zvuk. Najprv som si myslela, že to bolo vo sne. Znovu. Akoby nám obor trieskal na strechu domu, ako na činel, alebo akoby nám preletelo tesne nad strechou lietadlo, prekonávajúce nadzvukovú rýchlosť. To sa Mrazisko predvádzal v plnej sile, až uhly prašťali.
Slnko prehrialo deň a Zimuška v lese bola veľmi tichá a poetická. Biele periny pekne ponatriasala a uhladila. Bola príjemná a aj vietor jej dal pokoj, nevolal ju do vírivého tanca. Zimuška má svoje rozmary. Niekedy snehom šetrí, ako práškovým cukrom a niekedy sype a sype. Mrazisko ma príjemne prekvapil ako vie pekne háčkovať ľadové obrázky.
Pozeranie do ohňa je najstaršie divadlo na svete, možno len pohľad na vodu, alebo na nebo posiate hviezdami sa mu vyrovná. Ale keď je vonku taká zima, že aj fotografie vo foťáku zamrznú a keď otvoríte chladničku a zdá sa vám, že je v nej teplo, vtedy je dobre sedieť pri teplej peci. Môžte si sadnúť na ten malý stolček, ak chcete:)
