Natiahol si nohy, prekrížil v členkoch, zaklonil hlavu, vyfukoval dym z cigarety prevoňaný červeným vínom. Aj ja som zaklonila hlavu. Ticho sme sedeli, pozerali do modrého neba, do strakatých korún stromov, žmúrili do slnka. Obzerali popadané listy pod nohami. Pozorovali dvere v priestore, čo nevedú nikam, alebo všade. Nevedno, kde je pred dverami, kde je za dverami. Skúsila som kľučku, zamknuté nikam.
Vŕba mala dlhé vlasy po pás s jemným jesenným melírom, vlnili sa vo vetre ako v tanci. Ležiaca dievčina bola prizdobená drobnými kvietkami. Tá nezostarne, bude naveky krásna a mladá. Okno do sveta bolo otvorené. Noty a tóny pesničiek nám bzúkali okolo hláv a tlačili sa do našej mysle, ako včely do úľa. Zrazu si chlap začal ticho pospevovať a nakoniec sa sypľavo-chrapľavo zasmial. Ten Jaro, ten „misel“ furt fajčiť, tak ako ja, povedal. Bou by sa toľko dožil čo ja, tohto roku. Nikdá som sa s nim nestretol, ale spomínam na neho.
