Sedem príbehov. Prirátala som tam aj epilóg. O ľuďoch, ktorí sa narodili ako Rómovia a aj tak žijú, ako vedia. Všetky sú veľmi realistické a neprikrášlené. Aj keď každý príbeh môže existovať samostatne, spájajú ich hlavné postavy a postavičky.
Najviac sa mi páčili príbehy Detstvo a Rómsky ples. Detstvo je pre každého veľmi citlivé obdobie. Rómske deti ho prežívajú rovnako ako každé iné deti. Živo som si predstavila. Čierne kučeravé detské hlavy, oči ako slivky, vykúkajúce z pod pásikavej veľkej periny, počúvajúce príbehy o Mulanovi. Mulano je cigánsky rodinný duch , ktorý sa objavuje vo sne. Netreba sa ho báť, najmä keď máte pod vankúšom kúsok chleba. Skôr naopak, cez sen všeličo napovie a poradí čo treba urobiť.
Cigánsku hudbu a tanec prerozprávať do slov je naozaj umenie. Didimu sa to podarilo. “Cigánska hudba, najlepšie prebúdza city, ktoré Ťa unášajú, hneď a zaraz si iný človek, iná bytosť, objavuješ v sebe niečo o čom si ani nechyroval. Ohromné výšky a hĺbky. Precitneš. Plačeš a piješ. Taký je cigánsky duch hudby. Pridáš tanec. Nie cigáni ovládajú tanec, to tanec ovláda ich, úplne sa mu oddajú. „Spojení hlavami, žilami, dušami, aby potrhali na márne kúsky všetko, čo ich tlačí, brzdí, čo im bráni v rozlete“.
Svätené vetrom. Zvláštne slovné spojenie. Možno je vietor symbolom voľnosti, nespútanosti. Dá sa vetru zazlievať jeho nevyspytateľnosť, dá sa na neho hnevať, alebo nebodaj spoľahnúť? Ako využiť tú jeho silu ? Vietor a Rómovia majú veľa spoločného.
Cez túto knihu môžete bez obáv nazrieť do okien ich príbytkov i duší, do života, ak o to stojíte. V skutočnosti by mi asi dvere neotvorili, nevítali by ma. Ani ja ich. Je to ale tak dobre napísané, že som chvíľami cítila ako aj mňa ovial ten ich oslobodzujúci, očisťujúci, voľný cigánsky vietor.
