Nedávno som videla na liptovskej krčme „Route 66“ plagát.Valihora-Griglák-Ron Affif a lesk v oku môjho muža. Potešila som sa.Akoby jazz bol viac mužskou záležitosťou, neviem prečo, ale jazzmeni na týchsom mala vždy slabosť ja. Nemusím ho prehovárať, určite pôjdeme. Tentovečer nebudem v županea papučiach pri peci.
Bolto fajn večer. Prostredie, atmosféra, poslucháči aj pivo. Najväčšiu zásluhumali na tom jasne, že tí traja . Triosobnosti, tri nástroje. Nahrávali si témy a priestor na improvizáciu,sledovali sa či ešte, alebo už lepšienebude, jednoducho už niet kam. Skvelé. Vyzerali tak ako hrali. Akoo dušu. Vášnivo a blažene.
Napadloma, že táto muzika, je dosť intímna záležitosť. Najmä živý koncert. Vtedy savydarí, ak sa pospájajú hráči so svojimi nástrojmi ako milenci a aj s nami poslucháčmi vytvorianeuveriteľnú až hmatateľnú jednotu ducha siahajúcu až, až do vesmíru. Boli dobrí, fakt dobrí, lepšie sa už nedalo.
