Ja juzachránim. Fučiac od námahy a strachu som ju dotiahla k prameňua jemne jej ponorila na chvíľku tvár do vody. Pár sekúnd. Nič. Nepila.Ústa stiahnuté ako čiarka. Hádam ju len neutopím, aby som ju zachránila odsmädu? Ja, už neviem viac urobiť. Nechala som ju pri prameni. Keď som saotočila, sestra po troške a pomaličky pochlipkávala tú zázračnú vodu, nieako ja hltavo a bláznivo. Odľahlo mi , strašne mi odľahlo, že sa o ňunemusím v živote báť, že sama dobre vie čo je pre ňu najlepšie. Zmijajedna .
Ráno som sazobudila svieža, s jasnou hlavou.Chcieť moje sestre dobre, to je ako ju trestať. V maminej flanelovejnočnej košeli som vošla do kuchyne. Sestra sedela pri stole a miešala mi kakao. Sedeli sme,noha prehodená cez nohu a obidvesme nimi zrkadlovo kývali. Mysleli sme na mamu, na otca, na naše spoločnédetstvo. Sme veľmi odlišné, dokonca aj vzhľadom. Život nás každú inaksformoval. Sme dva neuveriteľné originály od jedného autora.
Už niekoľkorokov, od maminej smrti je scenár mojej návštevy u sestry rovnaký. Chvíľku sa tešíme, /ale ozaj len chvíľku/ žesme sa konečne stretli. Potom sa vkuse vadíme, presne tak ako v detstve.Len sa už nehryzieme. A sestra už nežaluje svojmuškriatkovi v kredenci aká som. Medzi tým máme pár jasných chvíľ, /ale ozaj len pár/. Nikto nemá takúsestru ako ja, je celkom svoja, no zároveň moja neoddeliteľná súčasť.
