Opierala som sa o múrik na dunajskom nábreží a zase ma chytila tá nálada. Krásny jesenný deň, známybratislavský vietor /aspoň niečo známe/ mi neustále vytrhával pekný šálikz kabáta a s vlasmi si robil tiež čo chcel. Chvíľu som hľadalaschodíky k Dunaju, na ktorých som sedávala. Nenašla som ich a tak som tamlen tak stála a stála a pomaly sa upokojovala. Bolo tam krásne. Bolasom v prítomnosti. Pozerala som sa na lode, na prechádzajúce deti zoškôlky zbierajúce jesenné listy. Dunaj si tiekol rovnako ako kedysia myslel si svoje.
Madam,Vy nie ste z Bratislavy! Ešte predtým ako som sa otočila, pomyslela somsi: ako to môže vedieť? Konečne niekto známy? Za celý deň, čo som sa túlalaBratislavou ani noha. Celá natešená /aj oslovenie mi veľmi polichotilo/ som sa otočilaa pozerala sa na človeka, ktorý sa mi prihovoril. Sedel na lavičkea vyhrieval sa na slnku. Ak nerátam plastovú fľašu s rubínovo červenou tekutinou , čo muverne stála pri nohách, bol sám a doma . Prečo si to myslíte? Preto si tomyslím, odpovedal celou vetou, lebo ste iná. Aká iná? Prechádzate sa ináč,pozeráte na Dunaj, ste zadumaná, netelefonujete a ešte sa aj so mnourozprávate. Prikývla som, že naozajnie som z Bratislavy a že je vnímavý človek. Vždy som mala zaujímavých ľudí okolo seba a tento človek tam tiež zapadol. Malasom nového známeho v Bratislave.Potešila som sa. Ešte sme sa chvíľupozerali ticho na Dunaj a ja som nevedela ako odísť. Zrazu si priložilstrašne teatrálne ruku na srdce a povedal: “ dovideniea ďakujem“. Ja ďakujem a pomalysom kráčala. Keď som sa otočila eštestále mal ruku na srdcia hľadel za mnou. Zakývala sommu na pozdrav.
