Niekedy vás objaví sama. Sadne si vám na rameno v podobe motýľa, nájdete ju na dne pohára zmrzliny, zavonia na lúke, objaví sa nečakane ako krásny dubák pod stromom. Občas sa mi zdá, ak nie je v nás, tak ju nenájdeme nikde. Ťažko sa plánuje, definuje aj kupuje. Často je nedostupná príliš bohatým a náročným, čo majú všetko a nič.
Mám oblohu nad hlavou, zem pod nohami. Sedím v záhrade, nohy si vyložím na stôl, hlavu zakloním, občas strácam rovnováhu a zdá sa mi, že letím. Niéé, toho vína bolo iba dva deci. Je to veľmi oslobodzujúce, že nemusím nič hľadať a mať pocit, že mám všetku pohodu sveta. Jasné, že nie natrvalo, ale na chvíľku ju mám.
Pozorujem ako ponad dom vysoko vo vzduchu lietajú dopravné lietadlá. Majú svoje pravidelné linky. Krížom - krážom po oblohe. Predstavujem si ľudí ako tam sedia a poviem, šťastnú cestu. V podvečer vidieť za lietadlami na modrej oblohe ružové čiary. Keď sa ich dotknú šikmé lúče zapadajúceho slnka vyzerajú ako malé, detské strieborné lietadielka. Za jasných letných nocí, sa mi páči, keď blikajú ako hviezdy, alebo ako svätojánske mušky a strácajú sa za obzorom.
Spomenula som si, aký to bol zaujímavý zážitok, vo vzduchu pozorovať “susedné“ lietadlo na dohľad. Pod nami nad Alpami bola búrka a všetky lietadlá sme sa „tlačili“ na kope.
To je fakt, v lete je všetko obsadené. Ešte aj nebo nad nami. Cesty, more, hotely, mestá, príroda. Neviem, kde je volné. Všade je veľa ľudí. Aj náš dom je cez leto obsadený, veď hovorím, že mám všetko. Detský krik, radosť, vyváranie, vypekanie, neuveriteľné hry, sladkú únavu, spokojnosť. Priatelia, príbuzní, milé tváre, stretnutia, štekot psov, striekanie vody, ochladzovanie, zmrzlina, melón, pranie, chystanie, tešenie sa na dvakrát. Toto patrí k mojej letnej pohode.
Nie, aby ste sa vybrali k nám,/keď ma to tak teší:)/ fakt je všetko obsadené. Občas niekto prespí aj v stane, v záhrade.
Zvuk červeno-bieleho vrtuľníka nízko letiaceho smerom od Tatier na Bystricu mi pripomína húkanie sanitky. To nebude oškreté koleno v horách, pomyslím si. Drž sa, ticho si zahundrem. Žltý vyhliadkový taxík lieta, keď je krásne, slnečné počasie. „Kukajte a híkajte“ zasmejem sa.
Najradšej pozorujem letiace bociany. Trvalé bydlisku majú v Porúbke, ale na zimu odlietajú, nepovedali mi kde, ale vždy sa vrátia. Sú tu doma. Preto si to myslím, že v Porúbke sú doma, lebo sa im tu každý rok narodia bocianie deti. A možno, že sú to už deti ich detí, ktovie, veľmi sa podobajú aj správajú sa rovnako. Už roky lietajú na trati Liptovská Porúbka-rieka Belá a späť. Najprv nosia v zobáku kadejaké slamky a iný stavebný materiál na opravu svojho hniezda. Potom lieta len jeden, chodí loviť do rieky žaby a ryby, aby mali čo jesť a bociania mama sa stará o rodinu.
Je to pekné, keď sa deti vracajú do rodného hniezda, odkiaľ vyleteli do sveta. Pevný bod istoty. Pokoj v duši, letná pohoda.
