Doterazsa hanbím za strelené zaucho, čo somvyťala svojej kamarátke v detstve. Pre nič za nič. Najskôr preto, že bolataká nemastná, neslaná. Raz som nevedela ako sa máme spolu hrať a chcelasom ju prebudiť k životu, týmto mojim činom. Kdeže. Aj to zaucho prijalatak nijako. Jasné, že mi ho nevrátila a ani nič nepovedala, ale jej očihovorili, že rozumie. Pochopila môjdobrý úmysel , ale aj tak som to nemala.
Beznádejneznejúca veta súvisiaca s hľadaním si frajera, alebo nebodaj manžela. „ Na vzhľade mi nezáleží, hlavne, abymal dobré srdce“. Nakoniec si aj tak vyberú toho, ktorý má najširšie ramenáa nie láskavý pohľad. Veď všetky naše vlastnosti sa prejavia na našejtvári, skôr, či neskôr. Môžem saja tváriť ako Madona, alebo madona zadedinou, vnímavý človek ma za krátkoodhalí , vidí, že to je len hra.
Detské tváresú také čisté, naozaj ako nepopísaný papier.Aj keď črty tváre sa im z počiatku často menia, akoby si svoj základvyberali. Syn v perinke vyzeralcelkom ako malý starý otec, potom celá ja, potom muž . Najprv sa asi prejaví dedičnosť a potom sisvoju tvár už formujeme svojimsprávaním a konaním, spôsobom života.
Mladétváre sú krásne . Dojemná bola dievčinka, tipujem pätnásť, oblečená akoMata-Hari, ale z jej tváre žiarila detská čistotaa nervozita z prvéhoozajstného rande. Tak , to bude dôležitý zápis v jej tváričke.
Tvárestarých ľudí, to je už celá kniha života. Málokto má čas si tovšímať. Možno preto majú mnohí staríľudia ústa stiahnuté a sú zamknutí do seba a len mlčky pozorujú dianie okolo. Tí šťastnejší sú zhovorčiví, podelia sa o svoje životné príbehy, a keďsa smejú, narobí sa im na tvári množstvo čiarok krížom krážom, milých vrások. Nemajú problémpohybovať sa v čase ani v priestore. Preskakujú roky, miesta, udalosti a podľa toho sa mení aj ich tvár.Skoro všetko je tam už vpísané, tak si môžu dovoliť listovať v čom chcú.Možno si niečo z pamäti aj vygumujú, ale na tvári to majú aj tak napísané.
