Hráme ako vieme. Šachy a život majú spoločné to, že vidíme dopredu, ak sme v ohrození. Snažíme sa zachrániť, nie je dôvod nechať vyhrať súpera, alebo hrať na remízu. Šach sa dá naučiť, život je prekvapujúcejší. Možno, keby sme všetci dodržiavali desať základných pravidiel, žilo by sa nám ľahšie.
*
Bol vyľakaný, ustatý, vyčerpaný. Mladý, veľmi mladý človek v nemeckej uniforme. Partizáni ho zajali v horách nad Martinom. Kráčali bez slova a neviem prečo sa rozhodol urobiť tento krok smerom ku mne, zamyslene hovoril otec. Pozeral sa na mňa zvláštne, skúmavo. Z vrecka kabáta vybral list v obálke, podal mi ho a povedal: „ Mutti“. Bez slova som si ho dal do vrecka a prikývol hlavou. Viditeľne sa mu uľavilo. Proti všetkým pravidlám sme kráčali vedľa seba, dvaja pešiaci, smerom do hôr, k partizánom. Akoby sme neboli nepriatelia, iba dvaja mladí chlapci, čo myslia na svoje mamy. O jeho osud som sa viac nestaral.
Možno by táto krátka epizódka stačila, ale osudy ľudí sú neuveriteľne poprepletané a hra o život nemá pravidlá, garde sa obrátilo.
Kráčal som s batohom plným potravín i liekov do hôr a zastavila ma nemecká hliadka .Vojaci sa správali nepriateľsky, v prostredí hôr sa necítili bezpečne aj keď boli dobre vyzbrojení. Ozaj ten „môj“ nemec bol Rakúšan. List mame, do Viedne, som pravdaže poslal. A koho nevidím medzi nimi, čo myslíte deti, opýtal sa otec. Tvojho Nemca, tvojho Nemca, čo si poslal list jeho mame. Tak veru. Povedal vojakom , že ma pozná, že som poľovník, nemusia ma prehľadávať. A tak sme si navzájom pomohli. Potichu, skôr sám pre seba povedal a som rád, že vám túto príhodu môžem porozprávať, ktovie ako ten druhý pešiak dopadol.
O ostatnom nehovoril, fakt mlčal ako partizán a my sme sa nepýtali.
Koho zaujímajú udalosti, či aspoň spomienky na vojnu, holokaust, povstanie, na jednu výnimočnú jar, či na nežnú? Ten, kto o tom vie, koho sa to nejakým spôsobom dotklo, aspoň zľahka ako vetrík, či poriadne rozfúkalo, poprehadzovalo život, hodilo výhybku inam, akoby človek chcel, tým to netreba pripomínať, ani ich rodinám, lebo na to nezabudnú aj keby chceli, ostatným áno. Podľa mňa sa všetko dotýka každého, len o tom nechceme vedieť. Možno sa bojíme dozvedieť viac, možno musíme žiť tak naplno v prítomnosti, aby sme prežili, že nemáme čas. Raz budeme aj my nositeľmi histórie. Naše životy, naše skutky možno budú a možno nebudú niekoho zaujímať.
Hrdinovia sú väčšinou bez mena a je ich oveľa viac, ako pár známych tvárí. Doma väčšinou nehovorili o tom čo zažili. Vo vojne, v koncentrákoch, v horách, v Jáchymove. Mlčali a ja som sa nepýtala. Mlčali možno preto, že nás chceli chrániť, možno sa za niečo hanbili, možno sa nechceli stavať do role chlapa, hrdého na svoje postoje, či priznať svoje omyly, či dokonca zbabelosť. Áno, aj to sa stáva. Možno si uvedomovali cenu, ktorú platili za ich postoje blízki. Neraz potlačili rolu manžela, otca, syna dokonca pud sebazáchovy, alebo naopak konali v pude sebazáchovy. Ale je celkom pravdepodobné, že to považovali v danej chvíli jednoducho za správny krok. Nechceli byť hrdinami.
Škoda, že skúsenosti sú neprenosné. Sú ako lanské snehy, roztopené, rozriedené kadejakými nánosmi, názormi mútnymi i čistými. Splynuli v mori histórie, kto sa má v tom vyznať. Najviac rozumieme dejinám ak sú prerozprávané cez ľudské príbehy, osudy rodín, jednotlivca. Nemusím všetkému veriť, lebo emócie sú chytľavejšie ako fakty. Ten kto zažil nejakú zmenu v spoločnosti, tak ju podľa vlastnej skúsenosti vyhodnocuje. Tá istá udalosť niekomu vzala, niekomu dala. Názor, ktorý sa zakladá na vlastných emóciách neplatí všeobecne. Nič nie je čierno-biele. Zmeny nikdy neboli harmonické remízy. Ani v živote jednotlivca, ani spoločnosti.
Akoby udalosti, ktoré boli pred našim narodením neboli našou súčasťou. Bolo to predsa dávno . Sú našou súčasťou a formujú náš názor, pohľad na svet. Možno nás niekedy rodičia chceli chrániť, preto o tom nehovorili. Škoda, že som sa viac nepýtala. Mali by ste sa pýtať, pokiaľ sme ešte tu. Dve hodiny dejepisu nezmení myslenie v hlavách detí, ale môže pomôcť. Dejiny má každá rodina. Mali by sme ich viesť k tomu, aby ich to zaujímalo a aby nevideli čierno-bielo, lebo život nie je taký.
