Rok 1949
Mama mi prevesila cez plecia červenú kapsičku s desiatou, vreckovkou, papučami a napchala ponaučeniami. Išla som do škôlky. Sama. Mala som 4 roky. Hrdinsky som prešla po chodníčku okolo zlého kohúta pani Celeríkovej, prešla okolo domov z červených tehál a sochy Tomáša Baťu. V škôlke som sa pohrala s doma nevídanými hračkami, s deťmi a na obed som prišla domov.
V tých časoch nebol dôvod, aby boli škôlky kvôli tomu, že matky chodili do zamestnania. Firma Baťa sa pozerala dopredu a možno dokonca videla až za roh. Nebolo to nezištné, ale v každom prípade to bolo prospešné pre fabriku aj zamestnancov. Možno preto nebola vo Svite krčma, ani kostol. Bol tam spoločenský dom, knižnica, kino, škôlka, škola, obchodný dom, kolkáreň, športoviská, box, basketbal, atletický štadión. Bohoslužby a divadlo sa odohrávali v aule školy. Červené tehlové dvojdomy, ktoré postavil pre svojich zamestnancov by ešte aj teraz spĺňali so svojimi troma izbami, kuchyňou a predzáhradkou štandard.
Rok 1981
Radiátor bol vlažný. Hodiny ukazovali 5,45. Ešte ho chvíľu nechám v postieľke a strčila som detské pančucháče k synovi pod perinku, aby sa zohriali. O 6,10 nám odchádza z pred domu fabrický autobus. Stíhame. Len čo nám deti z okien škôlky dokývali, občas sa mi zdalo, akoby zalamovali rukami, lebo kývali obidvoma, v autobuse sa spustila vrava. Jana si okamžite vytiahla kozmetickú taštičku, zakričala na Jožka, šoféra autobusu, spomaľ trošku, lebo si vypichnem oko. Cestou domov sme v autobuse odviezli deti aj nákupy. Nikdy by som neverila, ako je možné, že liter mlieka v igelitovom sáčku, urobí takú veľkú mláku. Paralizovaná som sledovala ako odkiaľsi zo sáčku vyteká tenkým prúdom potôčik mlieka „Pod prvou sedačkou dole, nie tam, na druhej strane, kde je tá károvaná deka, je červený kýblik, zakričal šofér Jožko, ja to na konečnej upracem, netráp sa".
Rok 2014
Škôlka, kde chodil môj syn sa zmenila, lebo sa zmenili aj časy. Fabrika ju predala. Jedno obdobie tam bola, no čo iné, krčma, ale celkom fajn. Chodil tam aj Jožko z autobusu, aj Jana, čo sa rada maľovala. A oveľa neskôr, keď sa môj syn po maturitných písomkách, vrátil v podvečer domov, po prvýkrát v obleku a opitý, veselo a šťastne povedal, že bol v „škôlke".
Vždy sa mi páčil pohľad na trepotajúce sa biele bavlnené plienky skoro na každom balkóne, viali ako zástavy prímeria a pokoja. Niekedy mi pripomínali plaviacu sa plachetnicu do prístavu budúcnosť.
Môj vnuk išiel dnes prvýkrát do škôlky. Zo 3 dni chodil na skusy a vyzerá, že sa mu v škôlke páči. Nosí si sebou na chrbte malý ruksačik, čo vyzerá ako krtko. Mama mu zabalila pyžamko, papučky a obliečky na perinky. Pohľad na škôlkárov, ako idú na prechádzku, pospájaných špagátom prvých priatelstiev, držiac sa za ruky je veľmi pekný. Je jedno v ktorom roku, či storočí.
Keď sa niekto trpko usmieva, tak je to čudný úsmev. A mne prišlo ľúto, neviem či za vlastnou škôlkou, synovov, či za svojou mladosťou. Neustále ma prekvapuje, prečo sa musí v spoločnosti aj všetko dobré zbúrať, prečo nemôže zostať to, čo je dobré. Často mi je z toho trpkosmutnosmiešne.
