Unavená z mestskej horúčavy, našla tieň pri Dunaji, pod akýmsi mólom. Ľahla si do trávy, natiahla ustaté nohy, vyzula sandále. Pod hlavu si dala kabelku a zavrela oči. Teraz som, fakt, ako bezdomovec. Zatiahla svoju vnútornú roletu a snažila sa nemyslieť na nič. Pomedzi škáru móla, pod ktorým ležala, vytušila pohyb kráčajúcich nôh. Nápor vetra nachýlil z móla kaviarenský slnečník. Dunaj upokojujúco šumel, zem chladila. Neskôr. Neskôr, keď sa trochu pozbieram pôjdem hore aj ja a budem už celkom iná. Oblizla si suché pery. Dala by som si pohár dobrého vychladeného vína, nie dám si to onô, no, mochito uškrnula sa.
*
Magda a zober si aj ten hrubší sveter a teplé ponožky, povedala mama. A otcovi zakričala, vezmi si aj montgomerák, môžeš si ho prehodiť cez ruku, hádam si nezabudol, že na Liptove bývajú večery chladné a keď sa zaprší, tak sa poriadne ochladí. Nepamätáš, ako raz v auguste padal sneh? Pravdaže pôjdeme navštíviť všetkých, celú rodinu na Liptove. No, to si ma „potešila", hundrala si malá Magda. Kto sa má s nimi otravovať. Dúfam, že nebudeme vliecť plné tašky cukríkov pre moje sesternice a bratrancov. Pravdaže, veď vlak odvezie.
Každé leto, neviditeľné hodiny, zabudované v srdci, možno v duši, prebudili v mojej mame zvláštny nepokoj, a musela sa vybrať k prameňu svojho detstva. Napiť sa z neho, pookriať, načerpať životodarnú silu, prebehnúť sa bosá po tráve, po lese, posedieť na priedomí, aspoň raz do roka. Usmievala sa, čistila čučoriedky, alebo krájala dubáky na sušenie. Keď bola už veľmi stará, ako šedivá holubica, ktorá nevládze lietať, ale adresu a miesto doletu si dobre pamätá, často sa myšlienkami vrátila, odkiaľ vyletela, nezabudla na Liptov, v skutočnosti nikdy neprerušila kontakt ani so svojou rodinou, ani domovom.
Ani Magda nikdy nezabudla na Bratislavu, na svoje rodičovské hniezdo. Po maminej smrti zdedila tajomné neviditeľné hodiny, počula ich tikot v sebe a aspoň raz do roka išla navštíviť miesta, kde vyrastala, vyletela z rodného hniezda. Keby mama žila, lietali by sme, ako sťahovavé vtáky na rovnakej trase, iba rôznymi smermi. Máme dve hniezda. Liptov- Bratislava - Liptov.
*
Najhorúcejší bod dňa dosiahol svoj vrchol búrlivým rachotom a bleskami. Aj Magda cítila v sebe dve silné vlny protichodných emócií, radosť aj smútok a z toho silné napätie. Áno, tak je to, v odchodoch sú skryté návraty. Cítila sa nahá do absolútna a veľmi zraniteľná. Ten pocit sa jej nepáčil. A keď sa Magde niečo nepáči, tak to rieši. Občas z toho vytlčie niečo pozitívne, občas na niečo príde systémom „aháá", takto to je a stane sa aj to, že to vyrieši tak, že nič nerieši, lebo zrazu sa jej zdá, že ani nie je čo riešiť:)
Miesta, kde sme žili, zanechávajú v nás stopu, podobne ako ľudia, s ktorými sme sa stretli. Na niektorých nikdy nezabudneme a na niekoho si spomenieme príležitostne. Aj mestá aj ľudia majú niečo spoločné. Menia sa. Ak tú zmenu neprijmeme, tak sme minulosť. A tak sa Magda rozhodla, že ona nie je žiadna minulosť a viac sa nemieni stresovať, či je tu doma, alebo nie je doma. Vstala, rukou si prihladila nové letné šaty, usmiala sa na seba v malom zrkadielku. Bol to vyrovnaný a pokojný mamin úsmev, ako keď čistila tie čučoriedky na priedomí liptovskej drevenice. Ahá, takto je to, som v prítomnosti, som doma, puto drží rovnako dobre, ako to mamino. Aj ja sa potrebujem napiť zo svojej mladosti, pokorzovať od Michalskej brány k Dunaju, načerpať z rýchleho tempa mladých, zrýchliť si pulz, byť bezstarostná, márnotratná, ľahko myselná i zľahka zmyselná.
Sme ako sťahovaví vtáci. Letíme tam, kde prežijeme, kde je nám lepšie, krajšie, slobodnejšie. Kde máme lepší dzob:) Odlet splácame ako nekonečnú hypotéku nostalgie, v horšom prípade sa cítime ako na úteku. Niekto sa rád vracia do svojho rodiska. A niekto sa nikdy nevráti, lebo sa bojí návratu, spomienok. Možno zlých, možno veľmi pekných. Bojí sa silných emócií. Zdá sa mu, že puto je pretrhnuté a nemá už na čo nadviazať svoj terajší život. Podľa mňa sa nedá pretrhnúť, možno je neviditeľné, ale je v nás .
Ktovie, kde sú doma sťahovaví vtáci, musím sa na jeseň opýtať lastovičiek, prečo sa na jar vracajú.
