Dobre si pamätám ako to bolo, keď som mala nohuv sadre. A to som si zlomila nohu aspoň dôstojnejším spôsobom, nalyžovačke, nie na chodníku. Od týchčias, len čo trochu primrzne, som v strehu. Na nohy si dávam zimné obuties riadnym dezénom a okamžite.Vyskúšala som niekoľko spôsobov chodenia po šmykľavom teréne .
Obľubujem systém ťap-ťap. Vhodný do primŕzajúcej čľapkanice. Zdvihnem pokrčenú nohu a opatrnepoložím a nájdem stabilnémiesto. Pomaly striedam, až kýmneprídem do cieľa. Pomerne bezpečný spôsob, najmä po rovine. Má jednu veľkúnevýhodu, nebudete sa síce kĺzať, ale časový sklz budete mať určite.
Systém šuch - šuch. To je spôsob, pri ktorom sa naopak dásklz využiť . Nohy sa veľmi nedvíhajú zo zeme, sú mierne prikrčené v kolenách, ako pri lyžovaní. Je vhodný na primrznutý snehový poprašoks ľadovým podkladom. Mne osobnenevyhovuje, najmä z kopca, lebo to nemám pod kontrolou. Často šuchnem nazem.
Šmyk - šmyk.To nie je môj štýl. Je príliš riskantný. Jednoducho idete šmýkaním smerom dopredu. Vtedy mám dvemožnosti. Alebo sedieť doma v teple pri peci, alebo si natiahnuť natopánky „chňapky“. Nie tie, čo sa nimi chytajú horúce hrnce v kuchyni,iné.
Chňapky na topánky fungujú podobne ako horolezeckémačky. Majú niekoľko špicatých kovovýchvýčnelkov upevnených na akejsi gumičke a tie vás držia na šmykľavomteréne. Pozor, treba chodiť ťap-ťap, nie šuch –šuch. Občas je potrebná kontrola,či držia dobre na topánkach. Ak stratíte jednu, hrozí veľké riziko. Jedna nohaako v betóne, druhá šmýýk.Toto je také mrzké obdobie na chodenie. Všade. V meste aj na horách.
Keď sa na našej ulici vyšliape úzky chodníček v hlbokej snehovej perine , potom budem aj krajšie chodiť.Možno chrum, chrum. Budem lámať krehkú snehovú polevu. Slnko oslepujúco zažiari z modrej oblohy.Tatry sa budú ligotať ako posypané bielym práškovým cukrom, do ktorého niektopomlel diamanty. Dám si slnečné okuliare,aby som neoslepla od toľkej krásy. A keď poriadne primrzne, budú moje kroky na snehu robiť pekné vrzg, vrzg .
