Azor bol môj, alebo náš prvý pes. Kolia. Pochádzal z dobrého rodu, aj keď bol ľavoboček. To skôr ja, ale on si na to vôbec nepotrpel. Raz dostal blchy, hanbím sa za to doteraz, akoby som ich bola mala ja. Škriabal sa veľmi decentne a v súkromí, kde ho nik nevidel. Mal úroveň, to hovorili aj susedia. A keď vám susedia pochvália psa, tak v ňom musí byť naozaj niečo mimoriadne.
Veď viete, aká rasa je Kolia. V lete, v zime chodí v dlhom chlpatom kožuchu. Stále ho treba česať. A ešte k tomu ten obrovský golier okolo krku. Náš Azor mal biely. Aj biele podkolienky. Tri. Štvrtú mal, alebo spratú podkolienku, alebo to bola ponožka. Bolo to dávno. Hej, áno, bola to spratá podkolienka. Nohy mal oproti kožuchu tenké, ako panička v ihličkách, také ako koza. Bol stavaný na beh. Vodu nemal rád a bol aj zlý plavec. Nerád sa kúpal, česal aj ja som ho nenútila. Fakt neviem vychovávať, ale výsledky mám pomerne dobré. Vyzeral na šťastného psa.
Najšťastnejší bol, keď behal po zelenej lúke. Biela hriva mu viala, vysoká tráva ho šteklila na bruchu. Smiali sme sa od ucha k uchu, vyplazovali jazyky od radosti. Trhali biele margarétky, ľahli si do trávy a pozerali do neba. To boli šťastné hodiny. Potom neskôr, za pár rokov presne vedel, že prišiel jeho čas. Nechcel už viac chodiť k doktorovi. Večer si ľahol pod jarabinu v záhrade a zaspal navždy.
Aj sneh a mráz mal rád. Veď mal kožuch, konečne ho využil. V záhrade si v snehu okolo plotu poodmetal cestičku. Všetkých okoloidúcich vyprevádzal a zdravil jemným úklonom hlavy. Bol by priateľský určite aj voči zlodejom. Na smetiarov ticho dohliadol a tiež im úctivo kývol na pozdrav. Citlivý, jemný, inteligentný introvert. Večne niečo študoval. Veľa som sa od neho naučila. Najmä o a súdržnosti rodiny, o plynutí času a držať sa svojich vlastných vnútorných hodín.
Azor mal drevené bývanie v záhrade. My sme boli viac u neho ako on u nás v dome. Jedine na Silvestra sa pchal dnu a niekedy, keď bola búrka. Hromy, blesky, toho sa bál. Na Silvestra bol už od rána s nami dnu v dome. Päť minút pred polnocou nás celú rodinu poobháňal dokopy, ako svoje stádo. Popostrkoval dlhým ňufákom tesne k sebe na veľkom gauči. Vedel, že príde Silvester so svojim trieskajúcim sprievodom. Z jednej strany sa pritlačil ku mne, z druhej k malému synovi. Stará mama ho držala za labu a hlava rodiny mu ticho dohovárala a upokojovala ho. Napriek tomu, Azorovi tak hlasno štekalo srdce, že ho bolo počuť až v mojom.
Možno som sa na Silvestra prejedla, či pripila a preto sa mi potom snívali čudné sny. V tom sne som sa bála. Zobudila som sa s upokojujúcim pocitom bezpečia a tepla, že sa držím huňatého psieho kožucha. Asi ma bol Azor pozrieť na Silvestra, lebo presne päť minút pred polnocou som si naňho pomyslela. Ani ja nenosím hodinky na ruke.
