Hryzieš ich ako myš. Ja?! Ja nič nevyhrýzam. To Ty vyhrýzaš čipsy, zreteľne som Ťa počula, len som sa na rozdiel od Teba, zdržala komentára, povedala som a urazene zagánila. Musela som to povedať, lebo ako ho môžem nechať žiť v omyle, to je akoby som klamala.
Zase! Čo to bol za šramot, počula si?! Počula. Okrem nás tu ešte niekto, alebo niečo je a čosi hryzie. Znovu. Psssst, buď ticho! Šramotanie na chvíľu ustalo. Znovu chrum, hryz,hryz,chrum. Skoro naraz sme zdvihli nohy zo zeme, skrčili ich a zakryli sa dekou. Hrdinsky som povedala, choď sa pozrieť. Zasvieť svetlo, nie radšej zhasni, radila som, nehnúc sa z gauča.
Odkiaľ to ide? Mne sa zdá, že to je v radiátore, povedala som. Hrdza hryzie potichu, vážne povedal muž. Nie je to v telke, možno je to súčasť nejakej reklamy? Vypol som ju. Ticho, nerečni stále. Priložil ucho k televízoru. Mierne hystericky som sa zasmiala, lebo čo by už mohlo hrýzť /iba ak niečie svedomie / v telke, ktorá má obrazovku ako tenká kniha. Nesmej sa, mohla by to byť kuna a tá s potešením hryzie aj káble v aute.
Zajtra odtiahneme skrine a pozrieme sa, či nemáme myši! Kde by sa tu vzali, keby bola jeseň, tak teoreticky by mohli prísť zo záhrady. Bránila som sa skriňovým manévrom, ale muž povedal, aspoň tam utrieš prach! Dobre, nemusím na Vianoce, rozhodla som sa dobrovoľne, takto z jari. Našli sme peknú pavučinu a jedného smutného, zrejme hladného pavúka. Opatrne som ho vyniesla do záhrady, s vedomím, že zakrátko budem mať pekné šaty, lebo kto sa dotkne pavúka, tak prinajmenšom bude mať nové šaty, alebo ho postretne iné šťastie.
Všimla som si, že mravce v záhrade si postavili hrad a ja po skúsenostiach viem, že im ho nemám búrať, lebo prejdu do ilegality a neuveriteľne rýchlo postavia nové podzemné diaľnice, tunely a presťahujú sa do nového hradu. Mravce sú obdivuhodná stavebná firma. Škoda, že sú takí maličkí ako rasca. Dobrá organizácia práce, súdržnosť, trpezlivosť. Raz sa nasťahovali aj do našej kuchyne, a fakt to bolo kto z koho. Nech sa ale nehnevajú tento dom sme si tiež postavili vlastnoručne , je náš, nemienim ho teraz prenajímať mravcom, ani kune, ani medveďom.
Je pravda, že mladý maco, čo ticho spal v klbku, okolo polnoci pred našou garážou, neviem, či bol na fláme, alebo kde, že netrafil domov do lesa, ten, keď som zakričala „a Ty čo tu robíš?!“, tak ušiel, ale kuna beštia, tá sa nebojí.
V raňajšom tichu, okolo pol štvrtej ma zobudili čudné buchoty. Najprv som si myslela, aha muž sa teda riadne zdržal, ako to ide, skáče či čo? Nie, muž sedel na posteli a načúval. Mne sa zdá, že to ide zo strechy, povedal. Jasné! Pamätáš sa v zime na tie čudné zvieracie stopy v snehu odnikiaľ nikam? Zo strechy na strom, na zem, cez plot, na strechu, do lesa. Mysleli sme že to bola veľká mačka. Bola to kuna! Muž mal pravdu. Tej beštii vyhovuje naša strecha s miernym sklonom. Skáče si po nej, stepuje čudné tance, hryzká izoláciu.
Raz večer som ju videla ako si obzerá náš dom, ako by ho chcela kúpiť. Drzaňa, drzá. Predné laby mala prekrížené na hrudi a vyzerala ako naštvaná suseda. Veľké vypúlené oči sa jej zlostne leskli. Pýšila sa huňatým kožušinovým chvostom ako panička golierom z líšky. Tá sa nedá len tak vystrnadiť, z nášho domu pomyslela som si. Dala som si na oči okuliare, aby si myslela, že mám tiež také veľké oči, zazrela som ,a aj ruky som si prekrížila. Zdalo sa mi , že sa uškrnula a zmizla v tme. Ktovie, čo si o mne pomyslela. Možno je naštvaná, možno si myslí, rovnako ako mravce, či maco, že my sme čudní votrelci, možno je v lese už všetko obsadené, nemá kde bývať, či obživu, ktovie.
